Titul: Einsteinova žena

Dramaturgia: Andrea DOMEOVÁ

Hudobná réžia: Vladislav ŠARIŠSKÝ

Kostýmy: Jana KUTTNEROVÁ HURTIGOVÁ

Scéna: Anita SZÖKEOVÁ

Réžia: Patrik LANČARIČ

Svetová premiéra: 18. 11. 2014 v Divadle ASTORKA Korzo ´90  Peter Pavlac získal za Einsteinovu ženu Cenu Alfréda Radoka 2014, prestížnu cenu za dramatický text v súťaži českých a slovenských hier.

Osoby a obsadenie:   

Mileva  Einstein-Marić – Zita:   Zita FURKOVÁ,  

Albert Einstein (Herec 1)  Peter ŠIMUN, 

Hans Albert Einstein  (Herec 2)  Róbert JAKAB  / Patrik MINÁR,  

Eduard Einstein (Herec 3)   –  Matúš KVIETIK  / Pavol ŠIMUN

Spev:  Andrea BABJAKOVÁ

Husle:  Ján KRUŽLIAK

Klavír:  Vladislav ŠARIŠSKÝ

Teremin:   Stanislav POČAJI

REVIEW:    V roku 2014  bol  slovenský autor Peter Pavlac   za  pôvodný  text „Einsteinova  žena“  ocenený   jednou z najprogresívnejších divadelných  súťaži českých a slovenských hier, organizovaných  pražskou Nadáciaou  Alfreda Radoka.

Hra Einsteinova žena sa snaží o interpretáciu textu východiskovej všeobecnej situácie partnersko-hodnotového rázu  –   na pozadí nástupu fašizmu v Európe.   Naštudovanie  je charakterizované úspornými, ba až minimalistickými prostriedkami.  Výber hercov možno považovať za šťastnú voľbu, a  divadelné naštudovanie za korektnú prácu – výkony hercov za v princípe akceptujúce.

Vyčnieva veľmi suverénna, a pritom ľudská Zita Furková.  Peter Šimun sa priblížil postave  Einsteina  hlavne výzorom a charakterizačnou civilistickou dôveryhodnosťou.  

Pocitový odraz a autorsko-režijný  zámer  náznakov  všeobecnej rodinnej schizoídie, či v ďalších postavách deklasovanú zárodočnú schizofréniu  v obdobnom duchu nebadať rovnako. Prevláda zmierlivá trpkosť a fatalita. Divákovi je ponúknutý čisto rodinný mikropríbeh na pozadí  problematického  osudu svetových dejín.

To, že A. Einstein je tvorcom najmä holistického vesmíru  – „modernej nefragmentovanej a  kozmopolitnej životnej energie“ v konfrontácii s  nepocitovou  matematickou mechanikou  – „Newtonových pohybových rovníc“ chýba taktiež.  Stanislavskij jednoducho prebíja Brechta, a súkromne-rodinné prehlušuje božsky nadčasovejšiu perspektívu – avšak koncept alter-ega nie je  jasne  čitateľný.

Otázna vzhľadom na text je celková voľba režijnej metódy, kde ide o  dlhodobý interný spor medzi mužským marťanskejším a ženským venušanským prístupom.  Tieto sa najmä v slovných dialógoch dopĺňajú citovo a názorovo.  Hádky a nedorozumenia kumulujú a rozpory sa objasňujú i keď prevažne neriešia; všetky postavy sa v postojoch míňajú v nepochopení a výčitkách. Tvoria zrejme autorom  zamýšľaný oblúk či obraznú vízu diela.

Zdanlivo dobrý materiál k výraznejším teatrálnym polaritám, keby bolo viac Brechtovského štýlu, než Stanislavského utlmujúceho sa minimalizmu.

Ponúkaný postoj napriek tejto voľbe vyžaduje divácku pozornosť k teplým a vrúcnym vzťahom – či karikuje ich latentný alebo fatálny nedostatok.  Črtá   sa  následná kritika ich manka. Práve z toho dôvodu v katarznom  finále hra končí v uskutočnených  možnostiach komplexnosti výrazu azda len na polceste.

Patrik Lančarič nešiel cestou brechtovského konfrontačného a modernistického odcudzenia. Nevyužíva možnosti  multiplikácie formou avantgarnejšieho ponoru v  medziľudských rozporoch, v disonanciách a kakofóniách. Takže vo výslednom dojme  sa zachovala najmä divadelná introvertnosť,až doslova imaginárna.

Divák si výpovedné pradivo  rodinnej  drámy zrejme  dopovedá zhovievavo a poetizujúc zmierlivo. Čiže tak trochu anektívne žensky, a  pritom i mierne absurdne.  V réžii sa črtá značne mladícka prístupová optika.  Napokon  veľká vďaka za doslova svetovú tému ktorá vznikla na základe poctivého výskumu – i keď už existujúcej  divadelnej hry Denník (…)  Trubohovič-Grujičova.  

Diváka  očakáva  v Astorke  nepochybne  skôr  pozitívnejší nostalgický  svet  divadelne hypnotizujúcej fantázie rodinnej dramatizácie. Alebo svojsky originálnej interpretácie profilového  sveta  význačného   génia. 

Evaluácia:  60 %