Titul: Chvilky, CZ/SK, 2018, 93´
Réžia: Beata Parkanová
Žáner: psychologický autorský film

Účinkujú: Jenovéfa Boková, Jaroslava Pokorná, Viktor Tauš, Alena Mihulová, Martin Finger, Lenka Vlasáková, Marek Geišberg

Synopsis 

Mladá žena podáva obraz o tom ako je manipulovaná svojim najbližším okolím, nevie ako von z bubliny, i keď sa ničí  najmä sama. Neexistuje ani radikálny prielom zo stereotypov žitia, i keď je to opis stavu autorkinho vnútra, ktoré dáva  pozornosť  každému  sympatickému „snaživcovi“  bez rozlíšenia a racionality.

Movie  review

Debutujúca  režisérka  a scenáristka  Beata Parkanová  nedávno absolvovala  program  na katedre scenáristiky na FAMU, pričom celovečerná  snímka  Chvilky je jej  debutantckým počinom   v roli scenáristky  i  režisérky.

Titul  Chvilky  sú   osobným príbehom mladej vcelku  fyzicky peknej  a inteligentnej  ženy,  na pomedzí  silnej  psychologickej   tragédie  a  nedynamickej  drámy.

Snímka  ktorá je tak trochu absolventským projektom  má profesijný dizajn  a obsah  pôsobí na publikum  ako  story  o  zdanlivo obyčajnej tuctovej hrdinke:  mikrosvet  bazálnych vzťahov v rodine a  k milencom.  Toto je  svet keď všetci iba využívajú akési výhody či príležitosti, napríklad  v  základných situáciách, vo  vzťahoch a emóciách, ktoré postretajú každého človeka,  a  sú nám  intímne  prirodzené  a známe.

Anežka  (Jenovéfa  Boková)  je  hlavná  realistická  a  úprimne  málo príkladná  hrdinka, ktorá zrejme  zastupuje   akýsi špecificky a veľmi hĺbkový  model  akéhosi  zacyklenia  komplikovaných stereotypov,  ktorými  sa iba hľadajú  poctivé väzby,  a skutočné životné hodnoty, neuvedomujúc si nutnosť vlastnej obrany. Otázkou sú taktiež  potreby radikálnosti riešenia  neuspokojivej životnej bilancie, i  keď  Anežka   má dostatok  pochopenia pre paradoxy  v rodinných vzťahoch,  ktoré komentuje s láskavou akceptáciou a humorom.

Z   filmu cítiť  jednak reálnu  a  všednú patinu  aktuálneho sveta,  ale i mínusové javy  ako  neukotvenosť, prázdnotu, skepsu, malosť, sebastrednosť  a ďalšie reálne existujúce elementy, ktoré  by  v  normálnom  živote normálnej  mladej  hrdinky  mali byť eliminované, lebo nás  osud  takto slabo pripravených dobehne.

Túto tému vynikajúco  vstrebala aj  hlavná postava Anežky  i  herecký výkon  Jenovéfy Bokovej, ktorá ju po každej stránke intuitívne interpretovala.  K pozitívam filmového diela možno okrem diskurznej intimity autorky  prirátať  vynikajúci  kasting  hercov,  zrelú  prácu  s nimi  a  talentovanú  režisérsku koncepciu náznakov a neuzavretosti. Sympatická  je  i viera či túžba po nájdení  akýchsi  „skutočných trvalejších hodnôt“, napriek všeobecnej akceptácii marazmu, v každej z línií  vcelku civilne  pôsobiaceho príbehu.

Škoda že postava Anežky je jedinou dobre napísanou postavou bez vedľajšieho deja a vedľajších motívov a postáv, ktoré by vytvorili kontrapunkt k cieľom hlavnej hrdinky.  Konanie ďalších postáv v praxi len utvára akúsi atmosféru, ktorá budí u starších osôb súcitný humor a u jej vzťahových priateľov najmä absurdnú paradoxnosť jej nižšieho profilu, a uspokojenia sa s bezperspektívnymi  ženáčmi, s takmer harmonickou rodinkou.

Kľúčová scéna u psychiatričky je tak  trochu  neprofesionálna.  Dôležitý dlhý rozhovor  uprostred filmu s tichom v dlhých záberoch a slzami hrdinky ako pointa je snímaný  v absurdných celkových záberoch, v ktorých úplne zanikne psychológia, a aj pozícia ku  klientovi je chybne frontálna,  pretože  maloktorý   analytik  vykonal rozhovor  takto  zoči-voči, navyše s absurdne dojímavým tichom.  Taktiež koniec  snímky so zbytočne poetickým záverom vyúsťuje  do  významového stratena, bez uzavretia témy a bez odkazu publiku. Celkové tempo filmu  by taktiež mohlo byť razantnejšie a  živšie.

Výsledkom debutantky  je  „civilne znejúci  portrét   tápajúceho  dievčaťa“, ktoré je každodenne utláčané na duši i na tele, a má mnoho sympatickej kreatívnej energie. I keď  sa  scenár  nevyhol mnohým debutantským prešľapom, nedomyslenosti, a hlavne  uzavretej  autorskej výpovede nového  talentu.

Na druhej strane  môže  ísť   o  novú,  sympatickú a  poctivú  filmársku  osobnosť, ktorá nás v dobrom prekvapí svojou kreativitou  v ďalších  projektoch  mladej  a  rozvíjajúcej sa  českej kinematografie.

Hodnotenie – Gabriel Gröber: 60 %

Festival FEBIOFEST BRATISLAVA 2019, kino LUMIÉRE

Review summary: The result of the debutante is a „civilian-sounding portrait of a groping girl“, who is oppressed on her soul and body every day, and has a lot of sympathetic creative energy. Although the script did not avoid many debutant tramps, ill-conceit, and especially the closed author’s statement of new talent.

On the other hand, it can be a new, sympathetic and honest film personality who will surprise us with his creativity in other projects of young and developing Czech cinema.