[recenzia: G. Gröber]

Titul: Budiž svetlo, 2019, Slovenko a Česká republika, 93´

Scenár a réžia: Marko Škop

Kamera: Ján Meliš

Účinkujú: Milan Ondrík, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, Aniko Vargová, a ďalší

ENTRE

Slovenský film režiséra Marka Škopa Nech je svetlo zožal úspech  keď ho  na  54. ročníku MFF  v Karlových Varoch uvideli v rámci hlavnej festivalovej súťaže. Milan Ondrík na festivale získal Cenu pre najlepšieho herca a film dostal aj Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty. Teraz má ďalšiu šancu zabojovať o prestížnu cenu – sošku americkej Akadémie filmových umení a vied (AMPAS), známu ako Oscar.

Movie Review 

Film Budiž svetlo (2019)  je druhý hraný celovečerák predtým  značne  oceňovaného slovenského dokumentaristu Marko Škopa (napr. Osadné, Iné svety).

Po komornom  a minimalistickom  debute Eva Nová (2015) prichádza jeho druhý komorný titul Budiž svetlo (2019).  Tvorcovia sa usilovali zachytiť aktuálne pomery na slovenskej dedine, školskú šikanu v militantnom polovojenskom spolku, katolícke cirkevné spoločenstvo, i problematiku zarábania v cudzine.

V centre deja sa ocitá  klasická rodina slovenského  remeselníka z oravského kraja, ktorý sa z pracovného turnusu vracia na vianočnú dovolenku.  Hlava rodiny  a otec  bol  už  päť rokov pracovne  v Nemecku, ale  i keď je dušou dobráčisko a nezakáša  –  vidno  že chradne sexualita k manželke, i  bežné  citové putá s manželkou i synmi, ktoré  sú už značne rozkolísané (stres, náročný životný štýl).

Otec  je  stále ešte hlava rodiny, je mäkký ale intuitívny. On  sám  bojuje napokon i  proti tomu nasmerovaniu,  a má dilemu s vlastným svedomím (i keď  vlastné stop tejto činnosti je nepresvedčivé), ocitá sa v tristnej situácii (konflikty s otcom a zmierenie akosi nepôsobí reálne vôbec).

Jeho deti  sa ocitajú v dedinskej polomilitantnej   komunite  domobrany spojenej s klérom, kde je  mladý človek v  skupine nútený sa prizerať  napríklad  i  skupinovému znásilneniu spolužiaka, a tiež  siláckym zážitkom šikany, ktorá už nie je na hraniciach  „deklarovanej  iniciácie“.

Kľúčovou dilemou  slovenskej snímky  je  či  zotrvať ako „voyer“  a byť nad vecou.  Alebo  sa  namočiť do problémov v obci, v škole,  s cirkvou i so susedmi?  Ale byť v súlade so svedomím vlastným i spoločenským, či vykonať zásadnú vec  pravdy …

Marko Škop  využil ambície spojiť intímnu  komornú a minimalistickú drámu o  rodine  zo  zápecníckeho zapadákova so spoločenským komentárom.   Avšak téma  i jej zobrazenie či žánrová voľba prostriedkov nepôsobí realisticky, a  všetko  akoby   vyšumelo  na širokú panoramatickú optiku.  Publiku sa dostáva skôr  čítankové  rámcovanie témy  s otáznou morálkou.

Štýl rozprávania je moralizátorsky  s  presne zanieteným pátosom, a mnohokrát žiaľ  nedomyslene vágnymi detailami v príbehu. Najmä  povrchnosť,  nepresvedčivosť  a selankovitosť  vo vykresľovaní fungovania domáceho  mládežníckeho extrémizmu.

Najväčím prešlapopom sú však ostré  a nadmieru  čitateľne charaktery, a skutočnosť  že každá postava sa polepší a zmieri so všetkým, tak ako v nižších žánroch literárnych i v movie  industry  sa všetci banálne tešia a doberajú…  Avšak práve toto  akejkoľvek dráme nesvedčí.

Doslovnosť  či nedopovedanosť  s mäkkými hranami  poetizmu  príbeh ničia a doslova dejovo   podkopávajú.  Veď následne potom konflikty sú uzemnené „dostratena“ …  a víťazí absurdita frašky a úsmev nad vlastnou malosťou, i ďalšie typické prvky nižších žánrov.

Absentuje i obvyklá  hudobná zložka. Herecký casting  a výprava sú  minimalistické.  Mnohé  herecké akcie sú len  kolísavo vydarené.

Práca  kamery  Jána Meliša  je  bez obvyklej techniky  jázd a plynulých pohybov, zväčša so snímaním akcie akosi z ramena.  Mnohé rekvizity  sú  banálne až archaické,  a vyložene  neštýlové. Reály  fary či domu sú  odpudivo  a nezámerne  nedôveryhodné, veď po piatich rokoch dochádzania  do  Nemecka  a svojpomoci širšej rodiny – mohla mať  naša filmová  rodinka možno aj  slušne reprezentatívnu vilu (veď stavebné a tesárske remeslo vedia).

Najboľavejší je nešťastný koncept, pretože takto nefunguje ani vidiecka cirkev ani vidiecky  „fašistický či branecký  extrémizmus“.  Žiaľ problém je aktuálny i v Bratislave, a ešte viac inde na Slovensku.

Škopov nový film  veľakrát  šuští papierom a  povrchnou ilustratívnosťou.  Namiesto sledovania konfliktu  Škop  napokon  riešenie konfliktu a témy necháva na publiku, a diváka týmto zrejme  obral ho nielen o katarziu príbehu, ale postavil dilemu  napospas  „individuálnej  dramatickej ľubovôle diváka“ (režisér  sa tým  zbavil i načrtnutej didaktickej role)  a okolností, čo je „čin anti-hrdinský“  aj  zvláštne masovo apelatívny.

Využitá či nevyužitá šanca Marko Škopa  (?): nuž nechajme to na publikum. I keď mnohým je po predošlom vcelku herecky zaujímavej  štúdii, a  po  slušne komunikatívnom  komornom filme Nina (2016), akosi krok vedľa, či úklon  nesprávnym smerom.