Originálny názov / Originaly Title: Ukradnutý štát / Stolen State

Žáner / genre: dokument nezávislej filmárky

Krajina: Slovensko, Česká republika, 2019,

Scenár a réžia: Zuzana Piussi

Kamera: Miro Remo

Svetová premiéra na MFF One World, Bratislava, 2019

NOTICKA  Kauza Gorila predstavovala prelom v moderných dejinách Slovenska. Diera do steny konšpiračného bytu znamenala zároveň dieru do fasády demokratického štátu a vládnutia. Viedla nakoniec k pádu slovenskej vlády, ale vyniesla k vláde späť Roberta Fica, hoci bol tiež významným aktérom týchto aktivít. Túto periódu reflektoval film Zuzany Piussi Od Fica do Fica. Ukradnutý štát začal vznikať ako ohliadnutie za aktérmi práve tohto filmu. Krátko po začiatku nakrúcania došlo k zavraždeniu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a natáčanie nabralo iný smer.

Introductory Note: The Gorilla case represented a breakthrough in modern history of Slovakia. A hole in the wall of the conspiratorial flat also meant a hole on the facade of a democratic state and government. In the end, this led to the fall of the Slovak government, but brought Robert Fico back to the government, although he was also a major player in these activities. This period was reflected in Zuzana Piussi’s film From Fico to Fico. The stolen state began to appear as a look back at the actors in this film. Shortly after the start of the shooting Jan Kuciak and Martina Kušnírová were assassinated and the shooting went in a different direction.

MOVIE   REVIEW

Škoda, že zrod filmu odpočiatku  nepodporil ani AV-fond, ani RTVS, a projekt musel vzniknúť až paradoxne  vďaka úspešnej crowd-funding internetovej zbierke, čo je pre slovenské prostredie značne  neštandardné. Napokon prišlo aspoň na podporu distribúcie filmu, vďaka i tak.  Ťažko povedať či by vznikol iný film, avšak čo chceme od kritickej a  artovej reflexie.  Ak témy s týmto konsenzom nenájdu oficiálnu podporu  –  ani pre relatívne osvedčenú provokatívnu autorku.

Film má napokon zaručenú distribúciu v multiplexoch, čo je určite cenný nadplán.   Ukradnutý štát, 2019,  je teda novým titulom dnes už  značne výrazného filmárskeho zjavu  divadelníčky,  ochotníckej herečky (STOKA) a dokumentaristky Zuzany Piussi, ktorá sa vo svojej  pôvodnej a nezávislej tvorbe zameriava na dôležité spoločenské témy (Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica, Krehká Identita, Ťažká voľba).

Podľa Zuzany Piussi  jej nové dielo má byť o spoločenských kauzách a systéme vzťahov,  ktoré sú za tým, navonok tvrdiac že  spoločnosť, mocenské a ďalšie systémy nefungujú.  Jej  dokument  je určite  viac autorskou interpretáciou, ktorá má dobrú aktuálnu  tému, keď  sama  autorka  je zainteresovaná  a  investigatívne zručná,  a (ne)milosrdne prináša  svojsky vysporiadané obrazy s antiproblémovou  analýzou reality.

I keď je slovenská realita  po vražde novinára  skutočne tristná, a vyplavujú sa  stále hlbšie a rovnako tristné fakty. Napríklad prepojenie obvinených so súdnou a politickou mocou, či pripravované vraždy ďalších nepohodlných a neposlušných…

Dramatické rozprávanie nového dokumentárneho filmu, ktorý je typicky veľmi subjektívnym a značne absurdným  autorským leporelom, kde takmer nie sú analytické pasáže, ale  nešetrí sa  emotívnymi obrazmi, s iritujúcimi vzťahmi a so silnou reflexiou, v ktorom obraz  tradičných  štátnych  štruktúr nahrádza sprostredkované zisťovanie  vecí  o mafii s oligarchiou.

Vo filme vystupujú najmä  dotknutí advokáti, blogeri (paradoxne skôr reprezentanti línie  pochybných  konšpirátorov [uznávajúcich Sorosovo spiknutie]).

Nechýbajú ani  kľúčoví novinári (Aktuality, Denník N, SME, Centrum nezávislej žurnalistiky, Plus 7 dní a ďalší),  a bývalí agenti spravodajských služieb. Vidno i pár  osnovateľov  občianskej vzbury, ktorí sú teraz už politicky aktívni.  Nuž  cítiť  všehochuť a autorskú intuíciu, na druhej strane i slobodný rozlet.

Z  obsahu  filmu  však  nevidno  rozumné a nové argumenty,  necítiť ťah po komplexnejšej a konzistentnejšej analýze  situácie.  Autorka  skôr  načrtáva či  rozkrýva tajomno i obchod  s ľudskou špinou,  a  fakt, že  tu ide o  „smradľavé záležitosti“ …  I keď tu  ako postava  niet ani skutočných mafiánov, a napokon tu nie je ani žiaden oligarcha, alebo  reprezentant vládnucej či opozičnej politickej strany, či viac reprezentantov silových  zložiek.

Vyšetrovanie je síce dôvernou vecou, ale čo-to by určite osvetlili či naznačili bývalí vyšetrovatelia.  Dnes je napríklad literárna reflexia mafiánskych štruktúr v bulvárnom i publicistickom duchu bohate prítomná, taktiež analýza prešľapov z Mečiarovho obdobia, analýzy spisu Gorila, i fakt, že skupina Antonia Vadalu bola právoplatne odsúdená na viac než 200 rokov len za drogovú kriminalitu. Žiaľ konzistentnú faktografiu a spoločenskú diskusiu či kritiku vo filme nenájdeme.

Okrem rozkolísanej a príliš asociatívne  realizovanej  dramaturgie diela (ktoré by si určite žiadalo starostlivého externého dramaturga)  sa žiaľ kriticky  treba zmieniť  najmä  o  slabšej výtvarnej  línii  animovaných fotografií a kresieb (animácia pôsobí laicky, i keď rámcuje dej).  Tempo je rozvláčne a plné odbočiek a chaosu.

Kamerová    zložka je  azda až  na samej hrane korektnej  farebnosti. Tvorcovia  volia  zbytočne širokoúhly uhol snímania (a zbytočne tmaví protagonisti so skomoleným zvukom, ktorý ruší a irituje):  zvláštne interiéry i exteriéry, a svojou podstatou retardujú vnímanie postáv, spôsob komunikácie, i dej filmu.

Naopak kraľujú  typy mnohých bizarných postáv ex-siskárov a ľudí so zámerne skrytou identitou –  s ktorými v mnohých pasážach  pekne oblečená autorka filmu otvorene  popíja opojný mok, a snaží sa ich takticky či predstieranou neškodnou naivitou „prechytračiť“ .

Žiaľ vybrala  si  najmä  nie príliš prínosných hráčov, ale  len  dosť bizarne pôsobiace figúrky.  Týmto  dáva relatívne jednoduché a neškodné, veľakrát i  bulvárne až  vyložene  provokatívne otázky.

Výsledný tvar reflektuje mechanizmy ovplyvňovania štátu aj verejnej mienky prostredníctvom kompromitujúcich materiálov či utajovania. Naopak  inak  žiada  poskytovanie určitých informácií v určitý čas tak, aby sa ustálil „naratív“, ktorý väčšina ľudí akceptuje ako skutočnosť.

Polemika, transformácia, kult obchodu s informáciami,  bulvárna investigatíva, zlyhania výkonnej moci a politiky …  Toto všetko je výsledná bizarná  a bulvárne pôsobiaca  mozaika.   Táto  však neprekvapí a nešokuje žiadnym novým pravdivými zisteniami,  ani žiadnou špecifickejšou pointou na úrovni skutočnej „verejnoprávnej investigatívy“.

Ako špecifická  netypická  autorka  Zuzana Piussi  nie je podvratná, neklame, vytrvalo a zanietene skúma a zisťuje.    Aj   keď na druhej strane je otázne –  či neskočila na lep zloduchom, ktorých mala za cieľ reflektovať  a sama nerozvíja isté spravodajské hry, veď niekedy to vyzerá akoby obhajovala „stratégie konšpirátorov“.   Piussi   točí tak, aby im sa toto tiež  zapáčilo, nuž asi nič proti autorskému populizmu, a honbe za  divákom.

Môžete s ňou nesúhlasiť, je až príliš eticky a politicky korektná.  Avšak ten uhol pohľadu je zámerne spoločensky „nezraňujúci celok  s cynickou technológiou moci“.

Tuto  v Ukradnutom štáte  je  –   v rozpore s  ideou zámeru  akejsi „spoločenskej revízie domáceho sveta“ …  minimum spoločenskej analýzy v postavách a  komentári,  ale aj  tolerovanie  mýtov z úst pochybných  národovedeckých  a populistických blogerov.  Nájdem aj  dôraz na nezodpovedný a provokačný prístup ex-siskárov,  či  dnes politicky  otáznych a značne kariéristických  aktivistov. Je tu  čosi aj z  vlastnej a  možno takticky sugestívnej vilnosti  našej  autorky – napríklad v neskrývanej póze či skutočnej  túžbe vidieť „pornografiu nachytaných obetných baránkov“ … čo však ešte neznamená že je vyhovujúci pre  kritický,  a  aktuálne  verejnoprávny postoj a požiadavku právneho štátu.

I keď v novej snímke  ju vidno aj  na hrane akejsi vystrašenej provokačnej divy, ktorá dynamicky otvára viac než by sama priniesla k všeobecnému uspokojeniu publika či občiansky uvedomelých  donorov, ktorý usporiadali zbierku na film.  Z profesijného hľadiska môže byť  snímka viac bizarná ako kontinuálna, s nevyužitým potenciálom témy (veď sa vyšetruje a píše už viac než rok a pol, a aspoň tu možno vysloviť akú takú spokojnosť).

Napokon  Zuzana Piussi  je veľmi vlažná k metódam skutočného „kritického dokumentarizmu“, pretože okrem  zámernej  „pikantérie bizarnosti vzťahov“  (takmer všetko  všetko smrdí  a zaváňa)  […]   sa divák nedozvedel takmer nič zásadnejšieho, čo by nebolo o téme či  stave  spoločnosti  zrejmé bez zhliadnutia  nového  autorkinho diela.

Ponúkané  dáta  sú  tristným dobovým resentimentom,  ale nie sú kriticky diskurzívne, ani prediktívne, ani  reprezentatívnejšie vyvážené –  pre  širšie vymedzeného diváka (s morálnym smerovaním).

Napokon sme asi nečakli, že  film autorky nedokáže byť  ani  jednoznačným usmernením  pre mladého diváka,  s potrebou  mať okolo seba reflexiu – o  klasickom  právnom  štáte, podľa  potrieb a štandardov  krajín s vyspelejšou demokraciou v EÚ.

Main IDEA:  The controversies following the film „The Stolen State“ from the workshop of the Slovak-Czech documentary filmmaker Zuzana Piussi have confirmed at most since the premiere that Piussi has once again had the consequences of an investigative, documentary robot. The faux passport with the faces of the judges of the Specialized Criminal Court was resolved promptly, by exchanging distribution copies, film journalists write about the importance of the topic for contemporary Slovak audiences, where the tabloidization of the media, manipulation of sensitive information and the deplorable state of democracy and law enforcement.

Hodnotenie – G  GROBER:  55 %

Svetová premiéra: MFF One World, 2019, Bratislava