Sviňa, SR, ČR,  2020, 83´
Scenár a réžia: Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann voľne podľa predlohy Arpáda Soltésza
Kamera: Ivan Finta
Strih: Ondrej Azor
Hudba: Vladimír Martinka
Hrajú: Jozef Vajda, Marko Igonda, Dano Heriban, Gabriela Marcinková, Diana Mórová, Braňo Bystriansky, Szidi Tobiasz, Jakub Rybárik, Mária Schumerová, Dana Droppová, Petra Dubayová, Andrej Remeník a ďalší
Distribúcia: CinemArt v SR od 6. februára 2020
Foto: CinemArt SK  (x)  Recenzia:  .Slovak Film: G. Gröber

SYNOPSIS

The addicted teenage disappears from the re-socialization center, but no one is missing. She wants to talk about forced sex and drugs in the police, but they send her away. He seeks a journalist who unleashes an incredible squid of crime, mafia, blackmail. A talented politician becomes chairman and dominates the whole country, because whoever has power has both the police and state trades under his control. The little hairdresser becomes a big blackmailer who treats people like chess pieces.

Movie Review

Spoločnými scenáristami, režisérmi a producentmi snímky na základe novely investigatívneho i politického novinára Arpáda Soltésza sú Rudolf Biermann a  Mariana  Čeregel-Solčanská. Nový film má  premiéru  súčasne na Slovensku a v Čechách  vo  februári 2020.

Premiérový  a vysoko spoločensky aktuálny  projekt  má  byť žánrovým thrillerom, a súčasne pripomínať  kľúčové problémy či  zvýšiť povedomie o súčasnosti, a reflektovať  systém vládnutia. Vyhnúť sa nástrhám  znamená  nepoužívať   paušalizáciu a zjednodušovania, obdobne  ako sa spoločensky  posilňujú  extrémistické strany, ktoré ťažia práve z obdobných spôsobov, na rozdiel od štandardnej spoločenskej komunikácie, nuž a tu je to zásadne inak, čo je možno i vážne.

Snímka je žánrom  „politický  thriller“  s kritickým postojom, výpravnosťou,  a najmä zaujímavým  snáď scenárom. Na Slovensku  tu  taký  vraj ešte nikdy nebol   i keď  dosť  celkom neslávnych  pokusov tu už bolo.  Aj tu však  naše  publikum  musí byť  spokojné s  nízkorozpočtovanými zložkami, slabšou akčnosťou, a najmä nech ten príbeh prirodzene chytí emócie.   Samotná téma a forma  epizodickej  konštrukcie  tvorcov pôsobí,  ako už býva v slovenskom  filme  vo všeobecnosti akousi zlou normou: veľmi rezervovane  a  všeobecne  nehomogénne (dobré výtvarno vs. nulovo funkčná dramaturgia).

Filmová  Sviňa vznikla rekordne rýchlo vďaka českým kontaktom  producenta Rudolfa Biermanna. Trvalo to podľa ich vlastných slov pol roka a čosi naviac. Naopak hlavná  pointa  snímky  stojí  na  akomsi mediálnom šume a téme  opísanej  z novín,  diskusií  a sociálnych sietí. Pre druhú (konšpiračnú) stranu barikády pôsobí ako zaručená politická objednávka s  pridaním  absurdity i obludnosti emócií, i keď  žiadna zo započatých a ostro sledovaných káuz  ešte nemá zakončenie súdnym verdiktom.  Tvorcovia sa  kryjú  práve nereálnosťou  žánrových pseudovýmyslov  a  právne čistým prístupom. I keď celé to zavádza taktiež ironickým alibizmom.

Wagner, Bobo, Ňuňu, Emmi, direktorka a ďalší  (versus  ich  nohsledi  šéfredaktorka, novinár a jeho snúbenka, či zmanipulované a zneužívané dievky v resocializačnom zariadení)  sú kariky moci  bez pomoci, postavy  ženúce  sa  nevedomky do záhuby.

Príbeh je prostý a  prehľadný.  Bobo (Marko Igonda alias expremiér)  je  prevalcovaný  jedinou  kompromitačnou  chybou, keď  napriek rodinnej zodpovednosti  zatúžil po sexe so sladkou a mladou volavkou (Gabriela Marcinková),  a tým padne  do pasce vydierajúcemu lobistovi a gaunerovi (Jozef Vajda ), ktorý túto akciu nahral, aby získal  „bieleho koňa“  a  zásterku  na  vybudovanie  úspešnej  novej  politickej  strany.  Táto  sila  a  skorumpovaný systém  čoskoro  ovládne  každého.  Sám  Bobo  sa  stal  poslušným  sluhom, ktorému vraj neostane  nič  menej absurdné, než  akceptovať   prakticky  každý pokyn  svojho „chlebodárcu“. Popritom  predstiera, že sa živí, na rozdiel od iných, len vlastnou hlavou.  Na základe neschopnosti svojho okolia kryje aj  extrémnu situáciu vraždy novinára, ktorý je neúplatný a práve požiadal svoje dievča o ruku. Obidvoch skolia nájomní vrahovia, i keď zábery vraždy a vrahov chýbajú, veď publikum pozná situáciu z novín.

Tvorcovia  predstavia  obžalovaného  i  vinníka v nehomogénnej  faktografickej zmeske, ktorá neustále tlačí na emočnú pílu.  Postavy samé poukazujú na vlastnú brutalitu, bez kontextov, bez  spoločenského či osobného zázemia.

Forma  filmu  ráta so stupňovaním brutality a hystérie, nenáročných  polopatizmov, či  predpojatých a  dogmatických postojov s cieľom  nakumulovať  jasne  odpudzujúci  obraz  monštróznej  obludnosti.  Na druhej strane  je  forma  pokleslá  k značnej schematickosti  a  patetickosti, ktorá v zjednodušovaní  už nemá  ďaleko  ani  k  údernému  mediálnemu  marketingu a politickej agitácii.

Témou či  inšpiráciou pre vykreslenie postáv, ich jednania a konfliktov  však nie je nič,  čo by  vyplavila  Threema  či  investigatívci. I tak  či práve preto bude film  jedným z najiritujúcejších  pamfletov našej  doby.  Mimochodom  politické  načasovanie je priam ideálne, a jeho účinky  môžu byť  taktiež  ako neriadené torpédo.

Napokon škoda,  že  očakávaný   kritický  opis  zlého stavu  spoločnosti a štátu,  týmto  začína a končí, odmysliac si  vo filme značne nefunkčnú cirkevnú linku akéhosi  skorumpovaného cirkevného tajomníka, ktorá je zbytočná, nepresvedčivá a mätie publikum.

Ešte sa tak trochu porozhliadnime po okolí, kde robia filmy  trošku inak. Napríklad v dnešnej  talianskej, severskej,  či prirodzene najmä americkej kinematografii –  politický thriller  reprezentuje čosi oveľa reálnejšie, a skutočne kritické, ako  odborná i umelecká výzva do spoločenskej diskusie o nefunkčnosti demokracie. Hotové diela  mávajú  uveriteľné  a  pálčivé  spoločenské a psychologické mementá, a pritom odrážajú dreň tristnej reality. Spoločensko-kritické filmy o  boji proti zločinu  dnes trónia oceňovaná na mnohých medzinárodných festivaloch  a pútajú aj záujem kritických divákov a cinefilov na Slovensku (Prvý zradca, 2019,  Oni a Silvio, 2018, Gomora, 2008, Božský, 2008).

I keď  tu  nemáme nedostatok  skutočných  faktov,  či  problém v prístupe k  zákulisným informáciám, o  toto tvorcom akoby nešlo. Akoby na realizme a závažnosti  faktov  spojených  s  kauzou, ani nezáležalo, čo je pre veľkú časť publika sklamanie.

Pre náročnejšieho diváka  scenár filmovej  Svine  žiaľ   ako koncept  zámerne  kĺže  po povrchu.  Súčasne  konštruuje  len akúsi pamfletovú  mimorealitu, a to v  čiernobielych schémach,  a  v  poučnoum symbolizme dobrého DOBRA  a zlého ZLA.  Dva roky po udalostiach  prichádza s akosi  silnou šokovou terapiou. Z toho dôvodu mnohé  známe  kauzy  sa  tu  epizodicky rozliepajú (3 zo 7), a  následne  so suverénnosťou  a ozvláštnené  fantáziou tmelia.  Výsledok  je  žiaľ bez  akejkoľvek  myšlienkovej  prevratnosti,  či  spoločenskej  a umeleckej  poctivosti, avšak buzz vyvoláva ďalší buzz.

I keď ide o adaptáciu  komerčne úspešnej  slovenskej beletrie do žánrového filmu, v projekte  sa objavujú  „zaručené asociácie“  s  otáznymi  ľuďmi  s kauzami od Mečiara až po Fica, z ktorých  sú na papieri  gauneri najhlbšieho zrna. 

Podľa nelichotivých prívlastkov  slovenskej  literárnej kritiky  je  knižná predloha  v  tvare nefunkčnosti  zobrazenej  cez  „symbolické  šifry postáv a deja“.  Ako čitateľ  následne  máte šancu toto osvietiť, avšak len ak poznáte kontext.  Najlepšie ak poznáte  kontext káuz  v  médiách.

Tvorca  prózy Sviňa  Arpád Šoltész  sa spolieha na  recipientovu  znalosť udalostí. Ale v požiadavkách jeho dielo  len  ťažko obstojí v originalite, obraznosti, žánrových kritériách, a vlastnej  pôvodne  kreovanej  poetike, alebo v  bežnej  perspektíve postáv, a deja, alebo konfliktov, čo sa v knižke takmer rovná nule.

Opisované udalosti  v  predlohe i v následnej adaptácii  žiaľ  nenadchnú ani literárnych ani filmových gurmánov.  V súlade so zámerom  síce čo najviac  šokujú  najmä   istým  expresívnym naturalizmom.  Nuž  súčasne  škrípe  aj  periférnosť  jazyka  a ako z kopírky presná  bezcharakterná  sebastrednosť  postáv, a veľakrát  aj  s  prekvapujúco  vypočítavým tlakom.  Vízia absentuje.  Celok  vyložene podlieza  presne predvolenému adresátovi, avšak kritické publikum nemá ani bežný umelecký štandard.

Obdobne  ani  literárna predloha Svine  nemôže obstáť   bez predporuzemenia  čitateľa kde nieto žiadnych  skutočných poviedok,  novely či románu.  Snáď  s dobrou vôľou  tu máme  niečo zmixovaného, na  zvláštny  spôsob  reportážnej zbierky  o  aktuálnych udalostiach.

Investigatíva  je skutočným remeslom tvorcu  príbehu, a súčasne  žiaľ i  jeho  kreatívnym  prekliatím.  Následne  tvarom  fabule  chýba bazálna  štruktúra,  ale aj  zmysluplnejší  opis  faktov. Tróni tu  práve reflexia hrdinov aj  s pridanou schémou nenávisti a  brutality.  Dej  je značne nekonzistentný  a postavy nemajú  motivácie či  charaktery na  obvyklý spôsob dobrých a zlých vlastností. Filmu nejde  o  prekonanie  a  boj s prekážkami  a katarziou, ale o všeobecný záverečný  nával negatívnych emócií na celok sám o sebe.

Symbol,  paralela,  alegória,  bájka,  agitka,  pamflet.  Ale žiadny realisticko-kritický film  do  medzinárodnej distribúcie alebo festivalového prostredia.  Máme tu pekný vizuál,  za ktorým je skvelá profesia kamery a výpravy, pekná  emotívna  hudba, symbolicky pochopený boj  dobra a zla a  aktuálna problematika politickej výzvy. Avšak to  všetko  práve pred voľbami.  Vynikajúci herci a dobrý koniec.

Ďalší debut producenta  a ešte k tomu ďalší opus  osvedčenej  tvorkyne a najnovšie  aj  televíznej a filmovej  producentky.  S tou výhradou, že  postavy a dej sú tak nešťastne a chybne  vykonštruované, že v mnohých divákoch skutočne nevzbudia vôbec nič,  ale skutočne nič. Toto  však nie je spôsobované ich  hrošou kožou, nezáujmom, a apatiou, ale práve naopak.