Titul: Havel, CZ, 2020, 105´
Réžia: Slávek Horák
Scenár: Slávek Horák, Rudolf Suchánek
Kamera: Jan Šťastný
Hudba: Petr Malásek
Strih: Vladimír Barák
Zvuk: Viktor Prášil, Pavel Rejholec
Scénografia: Vladimír Hruška
Masky: Adriana Bartošová, René Stejskal
Kostýmy: Natálie Steklová
Producent: Slávek Horák
Hrajú: Viktor Dvořák, Aňa Geislerová, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Barbora Seidlová, Jiří Bartoška, Adrian Jastraban, Pavel Reh, Ján Bavala, Michal Isteník
Distribúcia:  Bontonfilm SK v SR od 30. júla 2020
Foto: Bontonfilm SK

Synopsis

Set between 1968 and 1989, Havel captures the long journey and transformation of the protagonist, from the frivolous and successful playwright of the 1960s, through the human rights activist of the 1970s, to the leader of the Velvet Revolution and a global icon. But history is only in the foreground, the film Havel offers above all a big, exciting and little-known story, of which there are not many in the world. A statement was made, which is on the verge of historical correctness and artistic experimentation on the bank account of public audiovisual projects and state funds.

Movie Review

Bez ohľadu, aký  máte názor  na udalosti  roku 1989  vo filme HAVEL ide  o  divácky príjemný film so známymi a dobre obsadenými  hercami a konzistentným  režijným výkonom  mladých českých scenáristov a režisérov Ruda Suchánka a Slávka Horáka.  Snímka je žánrovo a uchopením  svojsky vymedzenej  témy veľmi neštandardná  a  zobrazuje  historickú, spoločenskú, disentnú  i občiansku ikonu Havla  ako   najmä voľnosnubnú  a „voľnomyšlienkarsku  bytosť  so žľazami„.

Ale  obdobne to platí aj  vo vzťahu s jeho  až   matersky tolerantnou  ženou  Oľgou v celoživotnom  partnerskom  zväzku.  Postavy Václav Havel  a Oľga  Havlová  tu nie  sú  len  ako „hýbatelia dejín, dramatici, esejisti a literáti„,  a skutočne  najvýraznejší  životný  intelektuálny  pár  modernej českej histórie…  Avšak   skôr  ako  dvojica  postáv  hľadajúcich  a taktiež  koketérnych. Obaja  mali aj milencov a tolerovali úlety toho druhého.

Životopisné filmy nabádajú k didaktike i rutine, menej už k umeleckej licencii voľných výkladov, ktorá je žiaľ aj limitom obsahu snímky, ktorá vyobrazuje  dianie v rokoch 1968-1989 bez Havlovho prezidentovania a celosvetovej spätnej väzbe.

Vo výpovedi  tejto biografie  ktorá sa neodvažuje vstúpiť pod povrch  akejsi  nenáročnej  spoločenskej dojmológie, a  bez  vysvetľovania geopolitického  kontextu nájdeme mnoho úsmevne prekvapujúceho.  K poctivému  a  prepracovanému  portrétnemu historickému životopisnému filmu   má  táto snímka ako žáner veľmi ďaleko.

V deji  i  v  spôsobe   rozprávania  sú často voľné skoky v časovej logike, čo najmä zahraničnému publiku sťažuje bazálnu orientáciu v deji.  Lepším  povahovým (ne)prekreslením sčasti trpia všetky hlavné, a najmä vedľajšie postavy.   Počítajte i  s dosť častým rozporom v roliach  postáv versus   ich  skutočný život,  a  celkovo  i   s minimom  skutočných znalostí  o fungovaní  reálneho  disentu hnutia Charty 77.

Naopak  azda  jedinou skutočnou  dejinne  „paraziticky  nemravnou historickou postavou“  je konkurenčná slovenská ikona a hrdinská  reformná komunistická  modla 1968 – Alexander Dubček. Tento  odišiel   počas normalizácie do ústrania, a  z vlastnej vôle  sa žiadnym spôsobom nezapojil  do odboja voči totalite. Dubček  bol  v  roku 1989  logicky už úplne mimo  geopolitiku. Paradoxne  Alexander  Dubček  skončil  po nevysvetlenej nešťastnej automobilovej havárii na diaľnici do Prahy.

Nový  životopis Havla  nie je ani film  opierajúci sa o  analýzu či vykreslenie významného spoločensko-historického kontextu. Taktiež nejde  o  podstatný  umelecký počin (havlovstvo ako antihavel a nehavel) a nezistíme  čo a prečo napriek  obojstranným  neverám  pre seba Vašek  s  Oľgou  znamenali.

Napriek   rozkolísanému konceptu  sa  podaril  jeho českým realizátorom  vcelku  príjemný divácky film s patinou doby 1968/89, so  skvelou hereckou typológiou, vedením a výkonmi  titulného Viktora Dvořáka, a tradične empatickou Annou Geislerovou (možno v životne najvýraznejšej roli), Martin Hofmann  ako Landovský, či Jiřího Bartošku  v  úlohe „nemenovaného“ filozofa Jana Patočku.

Tvorcovia komentujú svojsky dobu, publikom je zapojené. Ale záver bez strhujúcej pointy výpovede, len kamarátsky letmý dotyk a precitnutie v realite (post-socialistického) dneška.

Scenáristické  metafory  sú veľakrát  konštruované  naivisticky ťažkopádne: ako príchod na undegroundový koncert v kvádru, kravate a bielej košeli, prázdne papieriky na podpis, šplhanie po rebríkoch, zakopávanie  o prah dverí, schovávačky v kuftre auta,  repliky typu subjekt vchádza do objektu.  Ale aj  vcelku veľká  zbytočnosť učiť sa na oklamanie strážcov poriadku  a  naučiť  sa  text podvratnej  Charty 77 naspamäť  po potešení sa s  milenkou  s fotografickou pamäťou: veď  už  vtedy existoval nielen fax, ale aj telefónne spojenie.

Dvořákov hrdina  „katarzuje“  na balkóne nakladateľstva Melantrich  na Václavskom námestí: nezdá sa, žeby sa sa prerodil  sám z  dramatika na politika, ale akoby ho tam skôr okolnosti, podmienky a osudové zhody  samé  vonkajškovo  usmernili. Nová česká snímka Havel  nemala strhnúť  publikum, a napokon ani nestrhne.

Avšak  poctiví českí filmári  s  takmer debutantským  zápalom pre vec   skôr pobavia  a  potešia skvelou hereckou typológiou, zvládnutou kamerou  i hudobno-scénickým prekreslením  značne  akčne vyskladaného deja, s výrazným audiovizuálnym nadštandardom aktuálnej českej kinematografie, pri ktorom sa nenudíte.

Nový český  Havel  má  napriek mnohým nedorobkom  a faktickým  nezrovnalostiam  predsa len  skutočnú  dramatickú  atmosféru a veľmi slušnú remeselnú stránku rozprávania, čo o slovenských historických filmoch z poslednej doby nemožno tvrdiť takmer vôbec.