[recenzia: A HOJDA] Drama Czech Republic / Slovakia, 2022, 82 min Director: Zuzana Piussi Screenplay: Ingrid Hrubaničová Camera: Martin Štrba Music: Lucia Piussi Starring: Ingrid Hrubaničová, Jaroslava Sisáková, Vladimír Zboroň, Daniela Gudabová, Ludmila Kozmenková, Peter Kalmus, Ivan Ostrochovský, Zvonko Lakčevič Production: Vít Janeček Costumes: Tatiana Piussi

SYNOPSIS The main character of the feature debut of the documentary filmmaker and semi-amateur theater actress from the STOKA theater is an outwardly loud and modest woman translator Nadia and her daughter, who after a divorce finds a new change in life by moving to a new one, but because of a crazy and annoying neighbor, unsuitable housing. Frustrating experiences of various kinds in the new house have no end, so neither her clumsy boyfriend, nor the cowardly residents of the house, nor the commission officials help her. Paradoxically, towards the end, she finds pleasure in a casual acquaintance, but immediately cuts the roots of a new meeting or a normal relationship, and it can be seen that she has succumbed to the usual pressured frustration of everyone around her.

MOVIE REVIEW

​Hlavná hrdinka hraného debutu slovenskej dokumentaristky a kriticky angažovanej undegroundovej divadelníčky z divadla STOKA Zuzana Piussi je navonok zakríknutá a skromná žena prekladateľka Naďa sa svojou dcérou.

Po ovdovení a rozvode nachádza u Nadi zmena v presťahovaní sa s dcérou do nového, ale kvôli bláznivej a otravnej susede a nevyhovujúcemu bývaniu. Odvtedy sa udeje len smršť paradoxov v kopení bláznivých a zámerne bizardne nelogických reakcií susedy, alebo neschopnosti riešiť problém a dôstojne žiť, aspoň trochu šťastne. Nedarí sa a je to horšie a horšie.

Skôr než profesia a rodina je v mysli Nadi chaotická situácia s kúpením si podozrivo lacného bytu v čase korony. Nasleduje kruté poznanie reality osamotenej ženy, a nulová možnosť si polepšiť, a ešte vo finále odkaz k tomu, že kruh sa zacykluje odhalením vlastnej osobnej absurdity hlavnej postavy. Skutočne „šokantný dej“, smeruje k celkovému paradoxnej absurdite reflexie neoptimistického, beznádejného sveta i nálady.

Frustrujúce zážitky rôzneho druhu v novom dome nemajú konca kraja. Paradoxne je však štylizácia negatívnosti vo výsledku opäť len umelo teatrálnou a nepoeticky neživotnou tézou. Ideou vychádzajúcou zrejme z dramaturgického cieľa tvorcov: ani jej nemotorný a kamarátsky záletník či priateľ, ani zbabelí obyvatelia domu, ani komisní úradníci jej nepomáhajú, a vždy slúžia na maximálne absurdnú reflexiu negatívnej absurdity, ktorá však nepôsobí satiricky, ale ako medzičlánok celkovej ubolenosti postavy Nadi.

Paradoxne hrdinka ženského filmu nachádza schematickú šancu na potešenie v náhodnej známosti pekného pilota z baru, čiže k istému novému stretnutiu či normálnemu vzťahu, ale i to sa nerealizuje, a hrdinka zlyháva konečne sama za seba a nie z vôle druhých.Postava Nadi však hneď v úvode prvého nádejného večera u nej doma podreže korene priateľstva. Vidno, že Naďa napokon depresívne podľahla bežnej nátlakovej frustrácii všetkých naokolo, ba akoby sa stala rovnako provokatívne depresívnou s náznakom tvrdej beznádeje.

Pochváľme neotrelý námet a zápletku – v odvíjajúcej sa civilnej forme, ako nepriamu kritiku spoločenskej absurdity za čias nedávno ukončenej koronovírovej krízy. Žiaľ filmový svet je jednostranne a neštýlovo zameraný na absurdnú negativitu tak ako v titule snímky.

Z produkčnej stránky i keď film podporili obidva av-fondy, je tu nízky rozpočet bez tradičných známych hercov. Zabolí taktiež celkovo veľmi slabý scénický či dramaturgický dohľad nad príbehom. Téma je jednostranne depresívne kakofonická, vizuál mdlý a scény či prostredia neestetické. Napríklad smetiaky pred domom, panelák, bezdomovci, ožralci a ich polnočné erotické hekanie, necitliví byrokrati na úradoch s dialógmi v odpudivej a šokujúcej tézovosti takzvanej pavlačovej kultúry, ktorá má ďaleko od životnej prirodzenosti aktuálnej doby.

Komunikuje sa tu síce uvoľneným – ale súčasne akoby nerozvinutým a nedotiahnutým spôsobom. Možno pozitívnym je fakt, že rozprávanie sa deja nie vyložene banálnym, nudným či polopatistickým štýlom, ale istou ponáškou na novú vlnu – avšak tu ako „štrikovacia nevlna v príbehu„.

Jednoducho veľké rozpaky nad snímkou ZOŠALIEŤ, ktoré určite boli z veľkej časti aj plánovanou agendou provokovať a škandalizovať pavlačovú kultúru takzvaného obyčajného okrajového a zúfalého človeka, ktorý pasívne trpí a uvedomuje si totálnu dezilúziu a mizériu svojho mikro-údelu. I keď kriticky je všetko orámované na úskaliach obdobia kononovírov, ale odovzdane a bez vôle, či potrebne prirodzenej schopnosti obrannej akcie.

Debut Zuzany Piussi je jednoducho dosť jednostranný a chaoticky zahltený tézami a vágnymi predpokladmi o „undegroundovej teatrálnosti divadla Stoka“, ktoré sa nepretavili do živelnejšej civilnosti v herectve ani v originálnosti príbehu, ktorú si dnes žiada bežná a aktuálna slovenská distribúcia v jednosálových i multiplexových sálach.