[recenzia: P KMOTRIK] Action / Thriller Slovakia, 2024, 150 min Directed by Rudolf Biermann Screenplay: Arpád Soltész Camera: Martin Štrba Music: Vladimír Martinka Starring: Alexander Bárta, Juraj Loj, Patrik „Rytmus“ Vrbovský, Róbert Jakab, Anežka Petrová, Marián Mitaš, Jakub Štáfek, Ady Hajdu, Annamária Janeková (more) Production: Rudolf Biermann, Marek Jeníček, Tomáš Janísek, Vanessa Biermannová Editing: Ondrej Azor Sound: Richard Fulek Scenography: Peter Čanecký Masks: Juraj Steiner, Martin Blizniak Costumes: Katarína Štrbová Bieliková

SYNOPSIS Captain Miky Miko (Alexander Bárta), a reclusive police investigator with noble hobbies and significant skills and a will for revenge in his self-proclaimed interpretation of the right to justice, skillfully moves on the edge of the law in the wild atmosphere of the East Slovak underworld in the early 1990s. Local mafia gangs covered by secret agreements with the Slovak Intelligence Service (SIS), businessmen and local police generously rewarded for turning a blind eye to crimes live side by side in a fragile symbiosis. Mika does not trust anyone so that no one can betray him, but when he is assigned a „disobedient“ partner Igor Molnár (Juraj Loj), he discovers that they are similar in many ways. Both are part of the mechanism they want to change because they are tired of catching criminals who, even with incriminating evidence, will be released the next day. The reaction of the well-established stereotypes of the power system sets off a series of tragic events in retaliation. Sometimes personal revenge is the best motivation, even if the risk of losing can sometimes mean death.

Movie Review

Debutová snímka dobre známeho a nadmieru plodného slovenského producenta Rudolfa Biermanna, ktorý má na svojom konte viac než 35 celovečerných filmov je historizujúcou výzvou s generálnymi otáznikmi, ale bazálne funguje ako aktivistická celospoločenská agitka, a nie „žánrovka“, ako bolo zrejme jeho zámerom. Film samotný začal pôvodne vznikať na podklade komerčne výborne predávaných predlôh Arpáda Soltésza Mäso: Vtedy na východe a Hnev: Vtedy na východe.

Obe knihy sú akési faktualistické novely písané formou mikro-reportáží zo života postáv, ktorá sú ako literatúra oprávnene plné spoločenského až takmer punkového vzdoru. Taktiež vymedzení sa voči dobovým neprávostiam. Napríklad jedným z motívov A. Soltésza, ktorý mal osobné patálie so socialistickým i postsocialistickým režimom – bolo vytvoriť kritické zrkadlo onej nultej doby zrodu samostatnej republiky.

Na druhej strane A. Szoltészovi ide vyložene o knižný artefakt zacielený na masového čitateľa a cieľovú skupinu konzumentov tém zločinu, podsvetia a kriminálnych aktivít. Tu sa skupinka tematizujúcich autorov kritických spoločenských tém – stáva masovo aj najpredávanejšími slovenskými bestseleristami – napr. Jozef Karika, Dominik Dán, Gustáv Murín a ďalší.

A. Soltész v svojej predlohe nie je ani vyložene fakticko-reportážny. Taktiež nebuduje klasický román, či novelu, akési skôr „špecifické mikropríbehy“. Obvykle to sú akčné udalosti s minimálnym popisom charakteru postáv a veľmi jasne vytýčenými konfliktmi. Postavy A. Soltésza len výnimočne majú rodinu či priateľské alebo milostné putá so ženami či mužmi.

Všetok dej a popisy prostredia sú jazykom a štýlovosťou zámerne „šokantného obrazu nízkej úrovne“, akoby vystrihnuté zo života krčmy IV. cenovej skupiny !!! Už pri distribučnom zámere mala predloha teoretické predpoklady jednoznačne úspešného trháku pre slovenskú audiovíziu.

Otáznym však ostalo ťažko obhájiteľné zatraktívňovanie a scenáristické „skrášľovanie“ charakteru jednotlivých postáv a časté pridávanie motívov, ktoré v predlohe absentujú, z ktorých neskôr vzniklo celkové kinematografické puzzle historickej doby.

Kľúčovým ideovým dôrazom filmu sa preto stáva atmosféra ponurého spracovania prostredia policajných vyšetrovateľov z útvaru organizovanej trestnej činnosti a tajnej služby, spolu s prácou sudcov, prokurátorov, poisťovní, reštauračných služieb a zdravotníctva, ktorý sa nechtiac stávajú režimovými bábkami.

Vo filme sa zobrazuje východné Slovensko, Vysoké Tatry, mesto Košice, Lučenec a Prešov, ale v princípe téma odkazuje aj k ďalším krajinám bývalého socialistického bloku. Ale poďme priamo k obsahovej a formálnej analýze debutu R. Biermanna.

Literát A. Soltész jasne tvrdí, že polícia, súdnictvo aj tajná služba vtedy boli súčasne aj najväčšími zločineckými organizáciami na Slovensku, a nemýli sa. Ústrednými postavami snímky sú preto dvaja policajní vyšetrovatelia na obvodnom oddelení polície, ktorý riešia vzťahy s kukláčmi, pseudomafiánmi, súdnou mocou a tajnou službou. Problém výpalného a pouličných gangov, nie skutočná mafia a nie skutočná polícia a tajná služba. Výpalníctvo bolo len krátkou epizódkou, ktorú zločinci vymenili za menej riskantné a oveľa výnosnejšie pašeráctvo (cigarety a alkohol), čo u A. Soltésza takmer absentuje.

Zlé a vraj dobre informované jazyky tvrdia, že všetko bolo podstatne inak. Údajným kráľom nekalých činností – ťahajúcim za nitky – bol dobre známy majiteľ najväčšej fabriky na Východe, čomu sa verne pôsobiaci a emotívny opis reality A. Soltézsa zásadne a úplne vyhol.

Konkrétnych reprezentantov štátu a moci likvidovala najmä skorumpovaná byrokracia: „uzemňovacie príkazy“ ich priamych nadriadených !!! – ono kritické: štát v štáte. Ale takmer vždy to boli verdikty proti životu, etike, či voči právnemu štátu.

Druhým dôležitým človekom pre hlavného hrdinu snímky Mikiho je azda Soltészovo alrer ego – akýsi zúrivý reportér Schleshinger, s ktorým občas bártrujú informácie.

Úplne iná ako v knihe A. Soltésza je napríklad kľúčová ženská postava, ktorá je SILVIA – mladá košická lekárka, ktorá sa zapísala ako agresívna „rohypnolová lejdy“ likvidujúca nič netušiacich klientov ad hoc, pričom si užívala nadmernej agresivity za barom, kde si brigádnicky privyrábala.

Vo filme R. Biermanna je však postava lekárky SILVIE milou, inteligentnou a krotko nežnou milenkou a nie beštiálnou a obávanou „sériovou psychopatkou“. A keďže v zásadnom dramatickom momente snímky – pomôže hlavnej postave pri bare kľúčovom akte pomsty Mikiho.

Vo filmovej verzii sa všetko odohralo za ťažko uveriteľných okolností „náhodného triku s omamným Rohypnolom“ – na úrovni „mimoččasových artefaktov“ – akýchsi žánrových útvarov povestí, rozprávok a literárnych bájok, a nie skutočného dramatického konfliktu – v životnej či žánrovej kinematografickej uveriteľnosti pre 21. storočie.

Kresba i vzťahy mnohých postáv v dramaticky a motivicky vylepšenom puzzle filmu (podnety a nápady R. Biermanna!) sú však vo VOJNE POLICAJTOV riadne pritiahnuté za vlasy. Kľúčovou zápletkou tu verne podľa predlohy reflektuje vzťah vyšetrovateľa Mikiho (A. Bárta) k jeho rebelantskému kolegovi Igorovi Molnárovi (J. Loj), ktorý doplatí na fakt, že principiálne odmieta spolupracovať s tajnou službou; následne ide o dejový akt súkromnej pomsty Mikiho za systémom nepotrestanú vraždu jeho policajného kolegu.

Miki je jasný sympaťák od výzoru. Navyše aj výborný boxer i plavec. Vo filme pestuje aj istý druh papalášizmu – počas eskapického nahatého močenia sa v bazéne počúva v pozadí ako akýsi buržuj operné árie pevcov SND J. Fogašovej a P. Dvorského.

Zásadným etickým neduhom policajta Mikiho sú aj jeho bočáky a privyrábanie si podfukmi s havarovaním áut cez poisťovne, v čom bol chýrnym borcom. Ako autorské ALTER-EGO tu A. Soltész naznačuje vlastnú skepsu a to že nik nemôže byť s vyššími ambíciami a reálnou morálkou. Veď všade bola dekadencia a špina – taký je celý národ i dnes po zvláštnom akte volieb, keď „temnota“ sa všetkého znovu chopila !!!

Miki ako slobodný mládenec neodmietne ani akčne pragmatickú, ale uveriteľne bezprostrednú lekárku košickej nemocnice SILVIU (Anežka Petrová), ktorá ako sa neskôr prevalí preukazuje sexom s mafiánmi. V závere dokonca táto mladá košická lekárka (frivolne zamaskovaná) sype pri bare v štvrtej cenovej skupine hosťom do piva Rohypnol – s cieľom ich zákerne omámiť pri výkone aktu pomsty, presne podľa plánu jej milenca policajta, čo je taktiež z pohľadu životaschopnej uveriteľnosti či zrkadlenia onej doby „minimálne dôveryhodné“.

Štandardnému publiku môžu čiastkovo prekážať niektoré neštýlové prejavy. Napríklad značne nasilu robený jazykový žargón akejsi kompilačnej východniarčiny, ale aj krkolomne neživotné nadávky viacerých postáv. Prekvapujúco nevábne pôsobí aj výkon inak výborného kameramana Martina Štrbu, ktorý počas dňa sníma dialogy ústrednej dvojice opakovane orámované pohľadnicovou idylkou čarokrásnych Tatier i keď decentne vždy pod mrakom. Hlavné akcie kamery sa konajú zásadne v nenasvietenom šere podvečerov a nocí, zrejme s estetickým podtónom vyjadrujúcim ponurosť onej doby, čo je zámermi vulgárne, či ostro lapidárne.

Dusnú dobu ranných čias slovenského samostatného štátu ilustrujú mnohé paradoxy. Napríklad opakujúce sa výdatné popíjanie policajtov v krčmách štvrtej cenovej skupiny, ale aj značne nesúrodé dramaturgické puzzle rozličných typov negatívnych postáv, ktoré je akoby zle odpozerané z žánrových amerických blockbusterov. Napríklad postava tvrdo a hrubo ostrého „čističa“ mučiaceho v sofistikovanej tajnej skrýši unesenú učiteľku, či príprava úkladnej vraždy hlavnej postavy na pokyn zhora, a zrejme aj nedôveryhodne, či nežánrovo reagujúca hlava tajnej služby (interpretuje ho úspešný režisér a bývalý riaditeľ činohry SND Roman Polák), či úsmevne poňatá postava pseudomafiánskeho a hlavného záporáka – stvárnená úspešným raperom Rytmusom, z ktorého „hereckej dikcie“ však paradoxne necítiť potrebný rešpekt.

POZNÁMKY: [1.] Stratégiu ROHYPNOL bežne tajne používali a používajú majitelia barov všade na Slovensku aby dostali naivistické devy tam kde chcú i nechcú oni samé, ale nie policajti a barmani na vlastný lup a zábavu. [2.] V SYSTÉME podľa A. Soltésza neexistujú hranice medzi mafiou a politikou ani zločinom a zákonom. Čo záverom? Predlohy A. Soltésza boli kasákmi ale nie štandardnou klasickou vysokou literatúrou s konfliktmi, postavami a príbehmi. Obdobne film R. Biermanna mohol byť kasákom, i keď zaprel ducha predlohy a materiál knižky bol využitý ako chytrá „marketinková návnada.“ Z právneho aspektu ide o voľnú inšpiráciu predlohou. A nejde ani o skutočnú „vojnu policajtov“, i keď by sa to v aktuálnej dobe asi hodilo najviac. A ku klanovej podstate slovenského národa? NO COMENT.