[recenzia: G GROBER] Drama Spain, 2024, 106 min Director: Pedro Almodóvar Screenplay: Pedro Almodóvar Cinematography: Eduard Grau Music: Alberto Iglesias Starring: Tilda Swinton, Julianne Moore, John Turturro, Alessandro Nivola, Juan Diego Botto, Melina Matthews, Raúl Arévalo, Sarah Demeestere, Alex Høgh Andersen Production: Agustín Almodóvar Casting Geraldine Barón Editor: Teresa Font Set design: Inbal Weinberg Costume design: Bina Daigeler

SYNOPSIS Ingrid (Julianne Moore) and Martha (Tilda Swinton) are close friends from their youth, when they worked together in the same magazine, their divided destinies are brought together by advanced cancer, dying, a balancing philosophy and the preparation of an elegant farewell to life and voluntary departure to the next world. After years of separation, they meet again, in a rather extreme, but strangely nice situation, and they are united by a secret passion for the same guy, something both women rarely had in common.

MOVIE REVIEW

Spisovateľka Ingrid (Julianne Moore) a bývalá vojnová korešpondentka Martha (Tilda Swinton) v dojemne hlbokej dráme. Obe priateľky sú si blízke z mladosti, kedy spolu pracovali v rovnakom časopise. Dejovo a štýlovo rozdelené osudy spisovateľky a jej kamarátky z detstva dá dokopy pokročilá rakovina, umieranie, bilancujúca filozofia a príprava elegantnej rozlúčky so životom a dobrovoľný odchod na onen druhý breh.

Po dobe svojho odlúčenia sa znovu stretávajú, v extrémnej, ale silne špecifickej situaci. Ženy aktuálne spája tajná vášeň k tomu istému chlapovi, čo mali obe ženy vzácne spoločné. Legendárny Pedro Almodóvar promuje svoj ďalší nenápadný film, ktorý neurazí, angažuje sa, diskurzuje, bortí, bilancuje a baví. Výsledok: najvyššia cena na MFF Benátky.

Zaujímavosťou je silne kolorujúca mizanscéna, melodramatické dramatické osudy a women-friendly orientované rozprávane. Muži sú v celku postáv zdanlivo vyvážení, ale len do počtu: veď smrť a umieranie chlapov by asi málokoho mohlo nadchnúť. Estetickejší je okázalo vyprojektovaný súčasný príbeh garantovaný skvelou a silnou hereckou kreáciou s dobrou typologickou hrdiniek, blízkych smrti a umieraniu, čo je aj intuitívna gradácia a vízia techniky image u Pedro Almodóvara, skutočného nestora kinematografie.

Herecky nadpriemerná a typologicky presná Tilda Swinton a jej nemenej skvelé herectvo v hlavej roli zaznieva s filmovou hudbou Alberta Iglesiasa, ktorý je v súčasnosti jeden z mála filmových skladateľov dosť odvážnych na to, aby skomponovali jednotnú tému pre celý film, pričom motívy zaznievajú priebežne.

Navyše je Alberto Iglesias aj skvelý skladatel a hudobný arbitrator. Zrejme rovnako dobre mu sedia akordy široké, silné a scénické, ako aj jeho hudobne tvarový protiklad v častiach s typicky komornejším podmazom emočne pasívnejších situácií, ktoré sú v snímke na striedačku.

Z istých nejasných príčin však obvykle košatejšia a nepriamejšia línia hlavného príbehu nepôsobí príliš sebaisto, i keď vizuál i filmová hudba vhodne lemujú hlavné postavy. Ústredný motív je však len mierne skomplikovaný faktom spoločného aktívneho milenca oboch priateliek, s pokryteckou neúprimnosťou, či toleranciou medzi pravdou a klamstvom a logickou právnou zábezpekou o nič netušiacom úmysle k eutanázii, vďaka kriticky nastavenej legislatíve.

Chýba úplne napríklad koncepčnejšie rozvinutie akéhosi druhého plánu rozprávania, či hlbší ponor do vzťahu hlavných postáv a ich spoločného milenca, alebo hlbšie zrkadlo vzťahu Marthy s jej vlastnou dcérou, o čom sa divák dozvedá taktiež až ex-post. Výsledkom je „pocitová nesúdržnosť kompozície“ a nie až také prirodzene srdcové emócie – na aké sme u režisérskej ikony Pedra Almodóvara štandardne zvyklí.

Dielo stojí a padá na titulnej roli Tildy Swinton a krotko provokatívnej dramaturgii stále kontroverznej témy „možnosti dôstojného odchodu z tohto sveta“, čo na 100% protirečí nielen cirkevným normám – ale aj právnej či morálnej analýze ústrednej témy. Odporúčame klasickému i artovému festivalovému publiku.