[autor recenzie: G GROBER] Comedy / Drama / Thriller Austria / Great Britain / Germany / France / Denmark, 2023, 110 min Director: Jessica Hausner Screenplay: Jessica Hausner, Géraldine Bajard Camera: Martin Gschlacht Music: Markus Binder Starring: Mia Wasikowska, Luke Barker, Ksenia Devriendt, Florence Baker, Samuel D Anderson, Gwen Currant, Sam Hoare, Sidse Babett Knudsen, Elsa Zylberstein Production: Philippe Bober, Johannes Schubert, Bruno Wagner, Mike Goodridge Casting Lucy Pardee Editing: Karina Ressler Sound: Patrick Veigel Scenography: Beck Rainford, Lauren Holly Crockatt Masks: Heiko Schmidt, Kerstin Gaecklein Costumes: Tanja Hausner

SYNOPSIS Satire from the environment of an elite boarding school. A strong bond is formed between the new teacher and five students, which gradually takes an unexpected, absurd and illogically consistent direction outside of reality and against life. A parable of the destructive power of didactics and good intentions in the period of global modernist puberty and scientific global adolescence in elitist circles.

MOVIE REVIEW

Rakúska režisérka Jessica Hausnerová je absolventkou viedenskej filmovej akadémie. V distribúcii sa podáva krátkymi filmami Flora (1996), ktorý bol ocenený na MFF v Locarnu, a Inter-View (1999), ktorý získal cenu na IFF v Cannes. Jej celovečerný debut, dráma o puberte Lovely Rita (2001), bola uvedená na festivale v Cannes, kde sa premietal aj jej druhý film, nekonvenční psychologický thriller Hotel (2004).

Nový distribučný počin Club Zero je predovšetkým ostrou satirou na elitárske edukatívne kruhy a západný systém vzdelávania. Film by mal byť vnímaný v duchu aktuálne populárneho trendu všeobecnej civilizačnej kritiky z pozície zodpovedného prístupu. Kľúčovou ideou je tu manipulácia koreniaca z fanatizmu ako varovný neživotný model.

Škoda že scenár hlavne v druhej a záverečnej časti rozprávania pôsobí ako dielo s neživotným príbehom z vyššej spoločnosti. Oxfordské reálie tvoria výstižné kulisy sošného či akvarijného prostredia – s umelými tézami ktoré sú čoraz väčším predpojatím, a publikum sleduje cestu tristne nezrelých pubertiakov, pedagógov i rodičov – vyvolených do duchovného pekla existencie, čo je pozitívnym zámerom.

Možno chýba balans a publikum komunikuje autorsky zámerne „prepálenú mieru nadsázky a štylizácie“, ktorá mala pôvodne iritovať. Avšak projekt napokon zrejme skĺzava k banálnemu stereotypu pokojného a fádneho pozorovania, ktoré v kombinácii s priemerným castingom rolí študentov a ich rodičov a fókusom výlučne na hlavný dej bez klasického prepojenia na ďalšie vedľajšie motívy. Zámer satiry pôsobí napokon tézovitejšie – asi aj ako autorská „pomsta pubertiakom, škole i rodičom“, než je aktuálny estetický a dramatický štandard únosnosti, ktorým sa inokedy boduje najme v Cannes, kde dielo malo aj svoju premiéru.

Industriálne kulisy reálov OXFORDU, s kritikou správnym smerom, ale chýba azda balans a dlhodobejší a formou i ideou sýtejší oblúk, nielen minimalistická freska satirického paradoxu – ako film pôsobí na cieľové artové publikum.