Title: Správa o záchrane mŕtveho: Genre: Drama Czech Republic / Slovakia / France, 2021, 90 min Director: Václav Kadrnka Screenplay: Václav Kadrnka, Marek Šindelka, Jiří Soukup Cinematography: Raphaël O’Byrne Music: Irena Havlová, Vojtěch Havel Starring: Vojtěch Dyk, Zuzana Mauréry, Petr Salavec Production: Václav Kadrnka Editor: Jan Daňhel Sound: Václav Flegl

Synopsis After a severe stroke, the father falls into a coma in a hospital on the intensive care line. Mother and Son suddenly stand over his bed. The person they love is suddenly far away and no one knows if they will ever return. Doctors do not give them much hope. The Mother and the Son gather all their strength and begin to act. They humbly accept the diagnosis but defy the final verdict. At Father’s bedside, they look for the right words to say. At first he speaks to his limp body, later he understands that he must direct his words to a much greater distance. The effort to bring the Father back to life forces them to overcome fear and accept the ortiel or verdict of an elusive destiny.

Movie Review

[autor: Gabriel Gröber] Autori projektu sa usilujú popisovať komatický stav a jeho okolnosti. Avšak režijné vedenie zanecháva patinu neprirodzenej, nedôveryhodnej strojenosti, stereotypov, banalít a dvojzmyslov… a využité sú k tomu symboly a metafory, až v závere filmu príbeh i očakávania akosi úplne „vyšumia do nenávratna“, domyslite si čokoľvek podľa vlastnej chute, to asi tak všetko.

Žiaľ divák a publikum je úplne na vedľajšej koľaji: chýba najmä bazálna empatia do diváka, i keď témy „života a neživota“ sú ako obvykle vážne a ťažké. Vo výsledku rozprávania dosť nepôsobivo obsadeného filmu syna stvárneného Vojtom Dykom a manželky stvárnenej Zuzanou Mauréry nemáme dôveryhodnú rodinnú chémiu (vekový rozdiel 16 rokov), ale aj tu použité kreatívne prostriedky sú nevhodné a málo obsažné, aspoň pre konkurenčnú náročnosť súčasnej kinematografie, ktorá poškuľuje po artových vavrínoch, a súčasne po klubovom divákovi.

Chybný castig nezachraňuje ani akýsi kreatívna „murárska rekonštrukcia nemocnice“ a polopatisticky poňaté šlabikárové odcudzenie každého voči každému v nasnímaných rutinných stereotypoch nemocničných návštev, vizít, chodenia po chodbách a rozličných svetielok a displejov prístrojov na merania životných funkcií pacientov. Dialogická a obrazová bazálna repetitívnosť obrazov a zvukov a enignaticko-manifestačné finále ZERO.

Žiaľ víťazí celková topornosť formy, skutočný minimalizmus – kombinovaný s obsahovou prázdnotou bez náznakov, bez výpovedí a skutočného artového konceptu. Čakáme a východisko je takmer nulové, čo budí úprimnú nasrdenosť na artorskú povýšenosť scenáristov i režiséra ad absurdum: nie je to len tým „predstieraným minimalizmom“ … ale aj šablónovitosťou a invenčnosťou výpovedných stereotypov.

Žiaľ film podľa nás nemá ani diváka, ani výpovedný zápal, keďže výsledne nebadať nič viac – než zbytočné dielo, kreatívne i producentsky i distribučne veľmi nepodnetné, a celkovo bazálne iritujúce.

Paradoxy obsahovej a umeleckej prázdnoty a subjektívna „vyprázdnenosť autora“ VÁCLAVA KADRNKY je zrejmá. Napriek ťažobe reálnej osobnej skúsenosti tvorcu s touto témou, ktorá je nezvládnutá ako artový film. Svet nie je ani bezvýchodiskový a ani neobsažný LABYRINT, tak ako predpojate a veľmi akademicky naznačuje jeho filmový tvorca.