[Recenzia: Gabriel Gröber] Titul: Dežo Hoffmann – fotograf Beatles, SR, 2022, 90 min.
Réžia: Patrik Lančarič Scenár: Patrik Lančarič, Laura Siváková-Paššová

Tvorcom filmu je Patrik Lančarič, slovenský filmový, televízny a divadelný režisér pôsobiaci aj v Čechách, ktorý je známy nie príliš vydareným celovečerným debutom Rozhovor s nepriateľom (2007), či vcelku zaujímavejšie realizovaným dokumentárnym portrétom Válek (2018).

Pod nový autorský projekt tohto režiséra sa podpísala osvedčená produkčná spoločnosť spoločnosť Patrika Pašša Trigon Proction v koprodukcii s verejnoprávnou RTVS a Českou televíziou. Ich pričinením vznikol pôvodný komplexnejší portrét o nie veľmi známom slovenskom fotografovi.

Televízny a filmový dokumentárny portrét „Dežo Hoffmann – fotograf Beatles“  reflektuje vo svojej výpovedi dôležité životopisné a tvorivé fakty či udalosti „kľukatej biografie Deža Hoffmana. O fotografovi nostalgicky hovoria najmä pamätníci, ktorí sú spätí s kariérou skupiny Beatles a životom fotografa vo Veľkej Británii a USA. Na druhej strane aj Hoffmanove deti a jeho známi, ktorí ho osobne poznali.

Viaceré dobové archívy sú dobre podložené autentickými výpoveďami pamätníkov a ich komentárom. Nakrúcalo u nás, v Maďarsku, USA, či vo Veľkej Británii – avšak reč snímky sa odvíja prevažne v neutrálne zvolenom a značne akademickom duchu, zámerne z odstupu.

Fotograf Dežo Hoffman vstúpil do sveta médií na pozícii kameramana filmových žurnálov. Neskôr presadil ako vojnový a sociálny fotoreportér a tvorca portrétov cerlebrít. V hlavnej kreatívnej línii, či fotograf osobností šoubiznisu. Zaujali ho tváre mnohé hudobného priemyslu, hollywoodske celebrity.

Hoffmann sa preslávil napríklad ako prvý profesionálny fotograf skupiny Beatles, ktorým zhodou okolností v akomsi obrátenom garde sám pri ich zrode pomáhal s manažmentom ich kariéry. Neskôr fotografoval napríklad hudobníkov Rolling Stones, Beach Boys, Pink Floyd, Cliffa Richarda, Jimiho Hendrixa, Davida Bowieho, Stevieho Wondera, Louisa Armostronga, Franka Sinatru či Roda Stewarta, ale aj Marylin Monroe, Muhammada Aliho alebo Agatha Christie, a mnohých ďalších.

Život fotografa Hoffmanna bol skutočne spletito pitoreskný. Začal štúdiom žurnalistiky a ako elév sa zamestnáva na Barrandove ako asistent kameramana Otto Hellera. Práca na významnom filme Extáza Gustava Machatého mu sprostredkovala aj románik i s hlavnou hrdinkou Hedou Kieslerovou, a neskôr známou americkou herečkou nemého filmu Lady Lamarr.

Tesne pred druhou svetovou vojnou asistoval v berlínskych ateliéroch UDA u Leni Riefenstahlovej. V roku 1932 odišiel do Paríža ako zamestnanec veľkej americkej distribučnej siete 20the Century Fox a kde kreoval reportážne zábery ako vojnový kameraman a fotograf v Etiópi a v Španielsku. Z archívov prezentovaných v tejto snímke sú známe aj kontakty počas španielskej vojny so spisovateľom Ernestom Hemingwayom a legendárnym fotoreportérom Robertom Capom. Ako britský občan neskôr využíva kontakty s celebritami a pomáha s organizovaním festivalu Bratislavská lýra.

Najznámejšou fotografiou Deža Hoffmanna, ktorá vošla do histórie je portrét pózujúcich Beatles v skoku ako spontánne vyskakujúca štvorica hudobníkov. Motív dotvárala dobový hystériu hudobného a spoločenského fenoménu akejsi „beatlemánie“ známej pri rockových vystúpeniach spontánnym jačaním ako zmyslov zbavených mladých fanyniek.

Na dokumentárnom filme Patrika Lančariča je vidno maximálne využitie vhodných archívnych materiálov a vystihnutie kúzla osobnosti Hoffmanna ako človeka s výnimočnou aurou. Jeho fotografie sú činmi pragmatika so srdcom a intuitívnym citom pre kontext situácie. Vytvoril si look elegána s konvenčnou bielou košeľou a kravatou, ktorého však najväčším mindrákom bola angličtina s maďarským akcentom. Ale inak mal povesť veľkorysého človeka s talentom pre kvalitný civilný a presvedčivo autentický výraz portrétovaných osobností i bežných ľudí.

Žánrový tvar kolíše medzi podliezavou oslavnosťou a istým učesaným realizmom archívov i štýlom komentárov k dobovým faktom. Zásadnejšie výhrady ku dramaturgickému konceptu filmovému portrétu možno mať z jednej fatálnejšej príčiny, že autori i producent napriek záslužnému zberu dostupných archívnych prác a reflexii pamätníkov doby – sa nepokúsili o hlbší vnor do súkromia tejto osobnosti, a vo výpovedi filmu absenciu ústrednej pointy – i snahu o prehľadnejšie komunikovanie témy.

Ústrednú tvár portrétovaného následne vnímame ako okorenenú „celebritnú mozaiku“, ktorej mnohokrát chýba napríklad aj presnejšie vymedzenie skutočného významu či prínosu Hoffmanna pre svetovú či európsku históriu portrétnej či reportážnej fotografie.

Dokumentárne dielo selektuje mnohé zaujímavé dobové postrehy, avšak mnohokrát sledujeme udalostí len letmo nadhodené a nedopovedané, pričom celkový tvar výpovede dokumentárnej snímky konvenuje skôr tradičnému televíznemu ako živšiemu filmovému žánru. Na škodu je dosť fádne a školometsky pôsobiace opakujúce sa síce skutočne hviezdne pôsobiace zábery začínajúcich Beatles, preskakujúcich nášho fotografa, ktorý zakladá materiál do filmovej kazety. Škoda že vo filme je tento výnimočne trefný obraz bez postprodukcie použitý neinvenčne a v opakovaní asi na tucet variant, čo obchádza zmysluplnejšiu formálnu pointu.

Dokument o fotografovi Dežovi Hoffmannovi prichádzajúci do slovenskej distribučnej siete však určite ponúka vcelku komunikatívny a komplexný portrét síce doposiaľ nie veľmi známej, ale určite výnimočne kreatívnej osobnosti, ktorá sa podieľala dokonca v medzinárodnom mediálnom meradle na formovaní európskeho spoločenského vkusu, a nepochybne aj na špecifickom životnom štýle svojej doby.