Titul: Hranice lásky Genre: Dráma ČR/PL, 2022, 95´ Réžia: Tomasz Wiński Scenár: Kasha Jandáčková, Hana Vagnerová, Petra Hůlová, Tomasz Wiński Kamera: Krištof Melka Hudba: Šimon Holý Hrajú: Hana Vagnerová, Matyáš Rezníček, Eliška Křenková, Martin Hofmann, Lenka Krobotová, Hynek Čermák, Antonie Formanová, Jiří Rendl (viac) Produkcia: Jiří Konečný, Tomasz Wiński, Tereza Nejedlá Strih: Jan Daňhel Zvuk: Michal Deliopulos Scénografia: Marek Špitálsky Masky: Linda Vondrášková Kostýmy: Tereza Kopecká

SYNOPSIS

Sexually hypertrophic Hana (Hana Vagnerová) longs to return to the free-marriage days of puberty and provokes her current partner Peter (Matyáš Řezníček) into an agreement on open intercourse without love with sympathetic foreign partners. Peter is an introvert by nature, he cannot prevent his client’s inclinations – neither at the beginning of this provocatively stupid idea, nor at the moment when she no longer knows how to back out of the situation, so their love and relationship clearly become a victim of immaturity, blindness and wrong decisions. The bombastic subject of the debuting Polish graduate of FAMU is something between an art didactic art film and an experiment in which the producers tried the creative possibilities of the big screen with a low-budget approach, but in the end the film is neither about love nor about sexual experimentation. An experiment with freedom can easily get out of hand, not only as a story, but also in terms of the targeting and realization of the authors‘ efforts within the framework and conditions of creative dramaturgy.

MOVIE REVIEW

Sexuálne hypertroficky zameraná Hana (Hana Vagnerová) sa túži vrátiť do slobodných čias puberty a vyprovokuje aktuálneho partnera Petra (Matyáš Řezníček) k dohode o otvorenom obcovaní: s kýmkoľvek a podľa záľuby či sympatií a najmä – akosi „nablint a vždy s cudzími partnermi“. Peter je zameraním introvert, a neprotestuje Hanke.

Ani v okamihu vyslovenia tohto provokatívneho hlúpeho nápadu, a ani vo chvíľach neskorších, keď už nevie zo situácie vycúvať. Láska/neláska Petra a Hanky sa mení jednoznačne na obetovanie sa okolnostiam nezrelo hlúpeho nápadu, a okato nesprávnych ďalších rozhodnutí.

Hanka síce v sebe prebúdza vášnivú dračicu takže je jasné že náhodní a dobre vybavení partneri s výbavou na zbližovanie nachádzajú jej mýtické géčko. Napokon jedna vlna neukojeného uspokojenia nasleduje za ďalšou, s novým nevyskúšaným partnerom.

Rozporom logiky príbehu je to, prečo vlastne hrdina Peter klamlivo a pasívne mlčí: o svojich pravdivých pocitoch a vymedzeniu pred Hankou a nekoná omyl/neomyl. Peter je povahovo tak trochu nešťastným „celoživotným nešikom“, ale rozhodne nie je zvrhlíkom.

Vo filmovom príbehu ide o hru na jednu stranu. Ako publikum sa to dozvedáme akože inak – až v teatrálnej koncovke. Náš tragický Peter vlastne i tu získava automaticky bonus nového vzťahu a aj zmysluplnú náhradu. Ale pozor spojler: takže nieto prečo trúchliť, a to je aj poučenie pre publikum.

Nemravne i provokatívne agresívne sa tváriaci námet debutujúceho poľského absolventa FAMU s bombastickým plagátom kopulujúcich nahých tiel všetkých hereckých predstaviteľov projektu, však napriek distribučným prísľubom ostáva scenáristicky sucho nezrealizovanou témou (prísľub je falošný). Z bombastického plagátu dostávame len komornú psycho-drámu či skôr „poučnú antiromanca. Na plagáte bombasticky šťavnatá „téma zakášania a grupensexov“, ktorá sa v skutočnom story kamsi vytratila, a českí producenti si skúšajú low-budgetovým prístupom kreatívne možnosti veľkého plátna.

V dramatickom kontexte debutujúceho českého režiséra na scenáristickú sa pôvodná „hra na úprimnosť a otvorenosť“, posúva so zaslepenia k neslušnej a netolerantnej nenásytnosti v zahltení vášňou. Deštrukčný nápad sa skutočne nezadržateľne mení v diktát zneužívania submisívnejšej a neúprimnejšej polovičky (tu: Peter), kde akčná Hanka je jednoznačne len na samú seba a erotocentricky upnutá alfa-samica. Škoda, že námet a zápletka príbehu vychádza len z hriešne zjednodušeného kontrastu dvoch nesúrodých povahových svetov a súčasne tu absentuje veľa z aktuálnych zákonitostí profesionálnej dramaturgie.

Hlavné ani vedľajšie postavy Hraníc lásky sa síce majú živo k sebe, okate nevyčnievajú a neprehrávajú, ale scenár ani výstavba postáv sa neobťažuje ísť do hĺbky. Formálne chýbajú mnohé logické previazanosti. Vedľajší dej je skúpo banálny (spoznanie sa v krčme za barom, oťukávanie pri bare a prechádzka v prírode, obaja úprimní a hľadajúci) a hlavný dej je viac mortalitou než sondou do skutočného sveta (nevidno a necítiť žiadne zbližovanie či intimitu, len pokusy a náznaky, ktoré didakticky zaklincované i s poučením).

Hrdina Peter je jedinou kladnou postavou príbehu a jediným kladom má byť aj jeho uzavretá naivita a skryte ušľachtilej schopnosti, napríklad s dobrým srdcom prijať svojho partnera. Činom, motiváciám či úsiliu všetkých chlapov okolo Hanky, s ktorými si to podľa chute rozdáva – sa možno napokon len tak trochu cynicky pousmiať. Nemajú vyvolať žiadne myšlienky či pocity, okrem hnusu a odporu.

Autorom scenára a dramaturgie tu chýba určitá komplexne prepracovanejšia znalosť reálneho pražského prostredia. Do očí bije fatálna neznalosť a i nezáujem o prezentovanie aspoň vonkajšej typológie týchto komunít, ktorým sa v kozmopolitných Čechách ešte i dnes veľmi dobre darí.

Debut Tomasz Wińského je obsahovo neprepracovaný bez koloritu vymedzenej subkultúry. Zaujímavá téma tak počína a končí v nenaplnenom producentskom i kreatívnom prísľube. Platí tu značne tézovitá idea/posolstvo: podvádzať vo vzťahu medzi mužom a ženou je vo všeobecnosti nedobré, a za všetko sa kruto platí.

Na ikonickejší portrét „prostredia organizovaného zahýbania“ tu chýba veľa. Film bagatelizoval kľúčovú tému: 1. Projekt ostal scenáristicko popisne ilustratívny, obsahovo, kreatívne i formálne relatívne riedkym pokusom, 2. dramaturgicky a analýzou prostredia sa film zdá byť málo štýlový; a 3. ideovo dostávame tristne zjednodušenú interpretáciu podvádzania v párovej komunikácii s tézovite neprirodzenou a len zjednodušenou výstavbou hlavného konfliktu i deja.

Možno jediným z výrazných kladov projektu je fakt, že herci v postavách skutočne filmovo žijú a sú reálni i neprehrávajú: v titulných roliach – čiže skvelá Hana Vagnerová ba trpiteľsky presvedčivý Matyáš Rezníček tu hereckými výkonmi vynikajú.

Odvaha, remeselnejší fortieľ tvorcov, či poučenosť tvorcov o téme filmového diela tu veľmi absentuje. I keď projekt má množstvo snahy o autenticitu a výsledná podoba celovečerného filmu sa vymyká aj zaužívaným mentálnym stereotypov a typickému nenáročnému českému konzumentovi.