[ recenzia: G. GROBER ] Drama / Musical / Historical / Biographical Czech Republic / Italy / Slovakia, 2022, 140 min Directed by: Petr Václav Screenplay: Petr Václav Camera: Diego Romero Suarez-Llanos Cast: Vojtěch Dyk, Barbara Ronchi, Lana Vlady, Elena Radonicich, Lino Musella, Philippe Jaroussky, Cristiano Donati, Alberto Cracco (more) Production: Jan Macola Sound: Daniel Němec, Sandro Rossi, Francesco Liotard, Andrea Lancia Scenography: Luca Servino, Irena Hradecká Masks: Andrea McDonald Costumes: Andrea Cavalletto

SYNOPSIS Historical and musical art piece from the environment of composing operas in Neaspoli, Italy, around the 18th century, is inspired by the historical realities of Josef Mysliveček. The scene is not only Bohemia, but also Venice, Naples and other Italian cities. Mysliveček lived, created, became a legend, but finally died in oblivion.

FILM REVIEW

Onedlho po historickom diele o Jánovi Žižkovi prichádza ďalší do kín ďalší dlho očakávaný medzinárodný film (rozpočet cca 5,5 mil. EUR), ktorý koprodukovali nielen ČT a česká kinematografia, ale aj Arte, talianske TV a aj RTVS. Režisér Petr Václav, doteraz autor predovšetkým nízkorozpočtových sociálnych drám (napr. Cesta von) realizoval zatiaľ svoje finančne a zámerovo vrcholné dielo.

Petr Václav si podal Jozefa Myslivečka – bez úcty a bez pátosu. Všetko v nedomyslenej snahe rozpustiť akýkoľvek „umelý historický dogmatizmus“ a falošnú nadudranosť spoločensko-historickú. Priam neesteticky drsne vykreslil syfilis hudobníka Myslivečka – tu ako dramatický následok vynúteného taktizovania vo veciach kreatívneho prežitia, nakoľko začiatočníkom a cudzím neznámym skladateľom nikde nerástli takzvané „vaničkové pomery“.

Život mínus dvesto či tristo rokov bol tvrdý ako pes, a ku kompromisom patrilo aj prejavovať úctu a rešpekt dvorným dámam.

Režisér a scenárista v jednej osobe nemal dostatok skutočných historických dát vo veci osudu skladateľa. Nuž sa aspoň snažil o skomponovanie akejsi uveriteľnej mozaiky, podľa vlastného gusta.

Všetky čiastkové nedomyslenosti, plytkosť a premyslenosť projektu sa stupňujú a kumulujú najmä vo finále príbehu.

Publikum sa nevie stotožniť z rozpačitého a nevysvetliteľného hnusu zohavenej tváre s maskou, ktorá i ako punktum nie je ani mementom, ani poučením. Autor a režisér drzo podrýva génia svojej doby, ktorý príliš vybočil so stereotypov, ale jeho životná i umelecká taktika bola v čomsi hlboko nepochopená. Jozefa Mysliveček bol nepochybne svojrázny český človiečik v dobe prelomu od klasicizmu do rokoka, ktorý desaťročie okúzľoval najväčšiu opernú scénu vtedajších čias v talianskom Neapole.

Bez pátosu je však spodobené aj inak slnečné a veľkolepé Taliansko. Ako krajina tak aj ľudia sú vykresľovaní realisticky tristnou takmer dementnou mentalitou veľmi prostých, ale tiež veľmi zaostalých a nevzdelaných ľudí z okolia Neapole. Filmovo „hyperkritický odtieň“ určite presahuje akademickú úctu aj realistický a pritom historicky verný vyvážený popis prostredia.

Korunou v tomto je nepochybne ponižujúce močenie panovníka a neapolského kráľa ako akt zbratania sa so skladateľom.

Efektom kritického prístupu svojský vnor do mentality prostého italského sedliaka v čase prekvitajúceho útlaku, a premyslenej zaostalosti ako vynútenej ceste k ovládaniu a manipulácii celého italského národa (najme v oblasti pod Rímom, ktorá spadala pod Španielske kráľovstvo).

Ambiciózny, talentovaný aj vizážou švárny Jozef Mysliveček odchádza z oblasti pražského Mlyna na Kampe do Benátok. Navzdory jeho otcovi, ktorý nenávidí hudbu a muzikantov, sa učí finesám talianskej opery a ovláda aj umenie diplomacie. Ako uspieť? Nauč sa talianskym grifom a buď v nich talianskejším, než rodilí Taliani.

O všetkom úspechu v kultúrnom podnikaní rozhodujú kontakty: čiže i vtedy najmä lepšie pletky a intrigy – medzi vplyvnými a mocnými, milými a silnými žienkami – šľachtičnami a impresáriami, v talianskej aristokracii i cirkvi, sveta pozlátka, pretvárky i promiskuity (vďaka tomu že neuveriteľné bohatstvo sa kumulovalo).

Jozef Mysliveček samotný považoval komponovanie opier za službu – či už Bohu, alebo panovníkovi. Bol pokorným a bohabojným, a nebol ani excesívny tvorca-ničiteľ-reformátor. Ale skôr interpret a ctiteľ tradícií. I keď si zachováva slobodu bez manželky – či monopolného zamestnávateľa, čo na tú dobu bol skutočne i svojský postoj.

Na jednej strane v plnej sile si uvedomoval svoje vratké kreatívne miesto, ktoré bolo ťažko vydobyté – aj obmedzenosť až neslobodu vykonávať to, čo po ňom všetci chceli.

Na druhej strane žil stále a nedomyslene či z núdze – bez rodinného a partnerského zázemia. Samota a nestriedmy životný štýl narušujú podlomené zdravie.

Symptomatické bolo vo filme najmä geniálne vykreslené stretnutie s fenomenálnym zázračným dieťaťom – W. A. Mozartom, skladateľom najvyššieho formátu i významu. Jozef Mysliveček nemohol a ani nevedel konkurovať Mozartovi, čo vlastne znamenalo jeho kreatívnu paralýzu, a v istom praktickom zmysle hudobné uhynutie v zabudnutí.

Zo stránky filmovej dramaturgie je Václavov nový veľkorozpočtový počin – veľmi rozporuplné dielo. Nepochybne je tu relatívne výživný rozpočet, dobré medzinárodné obsadenie, korektné herecké vedenie s vynikajúcim výtvarnom v kostýmoch. Na druhej strane tento rozlet a sympatické stránky projektu kazí zbytočne mocné zahltenie klasicistickou hudbou bez odvážnejšej a uhrančivejšej príbehovej pointy, či významovo zrelšia mozaika doby. Charaktery sú zaujímavé. Ale postavy nepasujú navzájom jedna k druhej i keď partnerská vzťahová chémia medzi postavami tu je prítomná.

Kameramanské riešenie je prekvapujúco nezvládnuté a fekálne excesy spolu tristnou popisnosťou syfilisu umocnuje v pocitoch depresívnej dezilúzie navyše zbytočne podexponovaná farebne nekorektná kamera, ktorá je na hrane vážneho technického problému. Plátno je nažltlé a niekedy je objektív aj neostrý – možno snaha o odraz v depresii zo syfilisu a bezútešnosti promiskuity, doslovne významová tonalita niekoľkých mála lúmenov svitu klasických sviečok, čo je však fakt vytrhnutý z kontextu doby, a ani na veľkom plátne netvorí pridané umocnenie ponura, ako bolo zamýšľané „inovatívnym cinematographerom“.

Žiaľ film ako celok nepôsobí ako propagovaný „oskarový historický veľkofilm zo slnečného Talianska“, ale skôr ide o experimentálnu komornú vzťahová tragédiu o márnych pokusoch nepripraveného imigranta: najprv o zvučný ohlas slávy a následne najstrmejšie pád do pekla trýzne, historického výmazu a zabudnutia v bezvýznamnosti.

Hrubým prešlapom voči publiku je hlavná chybná koncepčná premisa, keď skutočné filmové rozprávanie Petra Václava je ponuré a nadmieru zahltené opernou hudbou. I keď prezentované charaktery vcelku výstižne reprezentujú pestrú paletu reálnych pováh v postavách mužov a žien. Herecky a typologicky pôsobí korektná chémia od materskej zaľúbenosti na život a smrť, cez párovú voľnosnubnosť a eudaimóniu najvyššej spoločenskej uvoľnenosti – až do klasických milostných story s podvádzaním staršieho majetného a žiarlivého muža – pozornosťou zanedbávanej ženy.

Najviac čo tomuto bizarnému artovo-historickému dielu chýba – je neexistujúci prirodzený, logický a účinný dramatický oblúk. Výsledkom je akýsi pastiš, vágno bez akejkoľvek pointy rozprávania, či vágno hlavnej idey. Scenár pôsobí navonok ako zaujímavý, výrazný, no pri hlbšom posúdení je až príliš atmosférický a zámerne len náznakový (nedotiahnuté motívy).

Príbeh je následne pri všetkom slušne vynaloženom úsilí v koncovke len nedomysleným gestom voči publiku. V každom prípade publikum dostáva dielo osvedčeného autora v nadštandardnej kvalite, napriek všetkým oprávneným odborným výhradám dramaturgie a špecifických prostriedkov.