Drama / Thriller Czech Republic, 2024, 131 min Directed by: Jiří Mádl Screenplay: Jiří Mádl Camera: Martin Žiaran Music: Simon Goff Starring: Vojtěch Vodochodský, Táňa Pauhofová, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Martin Hofmann, Tomáš Mastalír, Igor Bareš, Marika Šoposká, Petr Lněnička Production: Monika Kristlová, Wanda Adamík Hrycová Editing: Filip Malásek Sound: Viktor Ekrt Scenography: Petr Kunc Masks: Adéla Anděla Bursová, Jiřina Pahlerová Costumes: Katarína Štrbová Bieliková

SYNOPSIS Waves directed by Jiří Mádl reflects the theme of Czechoslovak Radio journalists. At the end of the 1960s, when rock and roll was playing on the radio waves and student revolts were changing the world, the older of the brothers joined the prestigious radio editorial office. He soon finds himself in a dangerous battle between editors and the secret services.

Film Review

Film Vlny je ďalším pokusom českej kinematografie o vyjadrenie sa k novinárskej práci v časoch spornej histórie ataku „spriatelených armád bývalého ostbloku“ a vojsk Varšavskej zmluvy a následnú normalizáciu.

Jiří Mádl vytvoril ako režisér epický vysoko rozpočtový opus – využívajúci mnohé dynamické hollywoodske klišé, ale v masách možno i pocit hrdosti. Hrdina je tu jasne kolektívny. Všetky postavy sú príležitostne dvojtvárni či konaním a názorovo obojakí. Ale ako správni Česi držia pevne spolu – ako jeden národ proti votrelcom a okupantom.

Možno škoda mnohých nepresných dejových. mediálnych, či intelektuálsky oklieštených detailov, skratkového reflektovania onej doby, i onoho propagandistického žurnalizmu na úrovni citátov z marxizmu-leninizmu (citovanie a overovanie informácie z viacerých prameňov).

Akoby navzdory všetkému je tu uletená fantazijná licencia tvorcov – ktoré mystifikujú najme nečeské a mladé publikum. Nedostatky sú však azda dostatočne navonok vyvážené takmer excelentnou formálnou stránkou v pokuse o skutočný český blockbuster s jednoduchými a všeobecne údernými emóciami.

Ústredným hrdinom rozprávania z čias tesne pred príchodom vojsk spriatelených armád, okupácie a normalizácie je postava Tomáša Havlíka (Vojtech Vodochodský), ktorý bráni bratovi v protispoločenskej angažovanosti lepiča letákov. Šéfredaktor prestížnej medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu Milan Weiner (Stanislav Majer) urobí konkurz na nové miesto ako provokáciu formou „skúšky pohotovosti a novinárskeho inštinktu“, ktorá ukáže na Tomáša ako na nechceného faktického víťaza akéhosi punkového konkurzu (ktorý reálne tak ako je spracovaný formou skúšky pohotovosti), by nemohol v skutočných médiách prebehnúť ,a paradoxne víťaz prestížnu pozíciu redaktora odmietne.

Skutočná historická postava Milan Weiner síce uprednostňoval elévskym ambíciám, ale i tak tu určite neobstojí zásadný fakt, že spojár Tomáš ako mladý redaktor zahraničného vysielania nemusí ovládať žiadny cudzí jazyk, ani žiadne žurnalistické CV či vysokú školu, nakoľko je technik a spojár.

Taktiež paradoxne k prijatiu „riskantnej zmeny“ ho násilne a vypočítavo presvedčí vlastný šéf – riaditeľ Ústrednej správy spojov Karel Hoffmann (Tomáš Maštalír), ktorý bol kedysi riaditeľom rozhlasu. Milan Weiner tu nadmieru otcovsky i stranícky komunisticky dbá o rodinu šikovného spojárskeho technika, ale na to sa skryte napáli daň podávať správy v duchu spolupráce a „donášať na kolegov z práce, čiže na svojich kolegov“.

Mladík Tomáš so spojárskou školou bez žurnalistického či intelektuálnej praxe. Zúčastňuje všetkých dôležitých rokovaní elitnej diskurznej a anti-režimistickej základne a navyše sám pudovo „zahviezdi skutočným pracovným románikom“ – s „ľadovou kráľovnou“ Vierou Šťovíčkovou (Táňa Pauhofová), vyslanou redaktorkou z exotickej Afriky.

Sám Tomáš i Viera i keď nie s veľmi uveriteľnou intímnou chémiou majú ľudský i intímny charakter. Pozitívne je že vedia ostatným i jeden druhému sami časom tolerovať i odpúšťať, čo je skutočne veľmi humánne.

Žiaľ filmový dramatický obraz onej historickej fony je špecifickou fikciou bez realistickejšej skutočnej reflexie českého disentu. Česká intelektuálska revolta je v hmlistom úzadí a je vydedená zjednodušene vágnou symbolikou. Podľa mnohých prameňov dosť ignoruje skutočnú históriu, a jej možno zásadný fakt – ako napr. pre mnohých sporný moment zvoleniu armádneho generála z čias operácie o priesmyk Dukla – Ludvíka Slobodu – prezidentom ČSSR.

V otázke formy je nový Mádlov počin – naopak veľmi príjemným prekvapením a skutočne zručným, umným a invenčne dynamicky úderným dielom. Takže to – čo nechtiac či neuvážene projekt zanedbal v polemicky nelogickej kostre a nejasných konfliktoch – či v kolektívnom hlavnom hrdinovi, to preniesol silou a pátosom do emočného vyznenia a výsledne do patetického posolstva historického rozprávania.

Formálne pochváľme skvelú hravú formu kde s mnohými odľahčeniami tvorcovia preukazujú v svižnom tempe rozprávania istý nadhľad. Tempu pomáha i dobrá hudobná dramaturgia a starostlivý výber archívnych materiálov spravodajského typu ilustrujúci skutočné mordy a masakre nevinných obetí invázie.

Nepochybne tempo graduje aj v uveriteľnom herectve a v obsadení prestížnymi a dobre vedenými hercami. Možno až na obvyklé klišé keď povahovo najmínusovejšie postavy a ich otázne dilematických „mileneckých spiklencov“ hrajú ako obvykle slovenskí herci a herečky !!! Nadmieru však poteší aj zaujímavá kamera (Slovák Martin Žiaran), profesijne invenčný strih, zvuk, hudobná dramaturgia, archívy i množstvo detailov i zanietenie tvorivého štábu, a to všetko v žánrovom mixe komerčne orientovaného opusu so značným pátosom pre mainstreamové publikum.

Tento film určite zahviždi v mnohých technických disciplínach pri Českých levoch a jednoznačne patrí k zručne odvedeným projektom českej kinematografie roku 2024. Okrem iného film Vlny úspešne získal aj neštatutárnu cenu divákov festivalu – cenu denníka Právo na áčkovom MFF KV, a pri svetovej premiére získal vraj 10 minútové standing ovations vďačne naladeného publika vo vypredanom sále velkého kina v Karlových Varoch. Ťažko povedať, či by uspel i pri úzkom výbere na ocenenie OSCAR.