Drama / Family Czech Republic, 2024, 134 min Directed by: Bohdan Sláma Screenplay: Ivan Arsenjev Camera: Diviš Marek Music: Jakub Kudláč Starring: Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdalena Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fischer Production: Jindřich Motyl, Martin Růžička Editing: Jan Daňhel Sound: Jan Čeněk Scenography: Jan Vlasák Masks: Alica Dvorská Costumes: Zuzana Krejzková

SYNOPSIS Tonda is a terminally ill boy with bronchial asthma who has an older brother, Jirka, and in the summer of 1968 they take him on a trip to Paris, but he himself has to stay in the countryside in the Jizera Mountains under the supervision of his grandfather, who is a peculiar descendant of Russian nobles, a man of great nobility, who in his life he always had to face „great history“.

FILM REVIEW

ÚVOD Bohdan Sláma je jeden z najoceňovanejších českých režisérov autorského hraného filmu, seriálový tvorca, i pedagóg FAMU v odbore réžia. Projekt Koniec sveta bol mimochodom štedro podporený v českom av-prostredí sumou viac ako 10 miliónov CZK, čo je i u našich susedov nadštandard, a očakávania na výsledky festivalov či diváckej kasy budú určite veľké. Najnovší opus je v prehľade výrazných hraných diel Bohdana Slámy rukopisom neštandardným s úprimnou snahou o inovatívny posun, i keď v mnohom polemickým k zmysluplnému autorstvu v duchu aktuálnych trendov.

Film má dominujúcu seniorskú tému a formálne svojim horko-sladkým retro rozprávaním pripomína niektoré diela Jana Svěráka [Po strništi bos, 2017, či slovenský film Ako sme hrali čiaru, 2014, rež. J. Nvota] zasadený tematicky do obdobia 60. rokov na motíve vzťahu vnuka a deda v seniorskom veku. Sám Bohdan Sláma sa pod scenár nepodpísal, nakoľko scenár napísal výlučne Ivan Arsenjev, ktorý je aj úspešným tvorcom predošlej historickej drámy Bohdana Slámy – Krajina ve stínu.

Novej snímke vcelku prominentného českého režiséra chýba silnejšia zápletka. Tu však okrem tútorsky seniorskej romance s krčmárkou, ktorej väzba je velmi plytká a neurčitá, nefunguje zrozumiteľne motivicky ani ústredný vzťah medzi dedom a jeho vnukom: (…) dôverujú si? veria si? uťahujú si? vážia si postoje a mentalitu jeden druhého?

Okrem humoru, vzájomného škádlenia a nedorozumení, či úsmevne orientovaných situácií, tu nejde o jasný žáner ani o jasnú funkčnú konfliktovosť medzi postavami. Filmové charaktery na typickom vidieku sa obvykle najprv vyzúria v krčmovej bitke a ohováraní. Ale neskôr sa akoby v úsmevnej fraške uzmieria. Napokon sa akoby za jedným prestretým stolom symbolicky neurčito aj všetko zrovná a rozprávaniu je koniec – záverečný dramaticky neurčitý poeticko-krajinársky vnor. Možno na princípe akýchsi periodických kolobehov a kalendárnej cykličnosti času.

Hlavnou a zrejme najdôležitejšou postavou filmu je dedo (Miroslav Krobot) a jeho vnuk Tonda. Túto dvojicu má snahu podporiť i epizodická dejové línia miestnej krčmárky či predavačky (Zuzana Mauréry) a jej majetníckeho manžela (Andy Hajdu). Chémia medzi postavami je neisto neurčitá, skôr len tragicky vágna. Tento dej sa však napokon vytráca do neurčita, takže žiadne jasné konflikty či akýsi vývin hlavných protagonistov nezaznamenáme. Autori pritom vlastným vymedzením skúmajú minimálne desaťročné a navyše ideologicky významné prelomové historické obdobie v Čechách.

Publikum je odkázané tápať v polarite emócií postáv i v prehľadnosti filmového deja, vychádzajúceho z literárnejšej zmierlivosti a všeobecného nadhľadu scenáristu. Dokonca aj pri bazálnom kľúčovom vzťahu hlavnej linky deda a vnuka Jardu. Prečo rodičia emigráciou do Paríža svojho syna opustili? Prečo dedo nechce pustiť vnuka Tondu za rodičmi do Francie a všetko je len „naoko“??? Nevedno!!!

Alebo naopak nepriamo ale zámerne??? Prečo sám dedo nemá odvahu k emigrácii, keď dobový režim ideologicky „vôbec nemiluje“, veď bol zámerne ako potomok zrodený z významnej anti-revolučnej aristokratickej krve. Alebo strach a neistota rýchlo sa meniacej dejinnej pravdy???

Nakoľko dej filmu priamo nezobrazuje ani konflikty v skoršom období histórie, a paradoxne ani potrebné paralelné scény v kapitalistickej cudzine. Naopak logika rozprávania je týmto značne ochudobnená aj pre náročnejšie publikum. Mnohé kopiace sa otázky sú mnohokrát len úzko odkazovo naznačené verbálnymi zmienkami protagonistov, nie obvyklým prezentovaním atmosféry klasicky živej (napr. žiadny priamy dej vo Francii ani v Rusku).

Korunou otáznej a aktuálne nedôslednej dramaturgie, ktorá sa takticky spolieha najmä na obsadenie a režisérsku poetickú exhibíciu je predovšetkým tristne kontrastná a významovo nezlučiteľná záverečná polhodina filmu. Tieto finálne scény boli zrealizované nie príliš zrozumiteľne tematicky či obsahovo, nepoznáme motivácie, ide o dejový šok. Navyše akékoľvek publikum skutočne nevládze prepnúť, čo zrejme „mimorealitnou šablónovosťou“ nutne utlmí a potlačí autorsky predtým sľubne rozvíjajúce snahy, ale v závere nezmyselne rozbité dejovou fragmentárnosťou.

Namiesto klasickej štandardnej katarzie sa tu formálne objavuje v deji nová, ale značne bizarná výpoveď akéhosi odrasteného pubertiaka – mladíka absorbujúca povrchné skúšky sexuality s bláznivými pouličnými „smažkami obdobného veku“, kolektívneho vzdoru a rebélie polemicky rozostruje tému.

Zásadne sa mení aj zrozumiteľnosť i štýlové vyznenie predtým do značnej miery magicky vyznievajúceho filmu a logika esejisticko-poetickej a aj dominancie infantilne hravej výpovede.

Dobová historická polemika len krotko odráža historické reálie: napríklad písanie „protisovietskych hesiel na steny“. Alebo výrobu transparentov proti režimu, či hru a pudové ale aj skutočne hrdinsky riskantné klamanie ruského okupanta vymyslenou kolaboráciou.

Dejovo zapadne i televízny záznam (TV archív) voľby vtedajšieho normalizačného prezidenta Ludvíka Slobodu. História ako celok pôsobí akosi umelo vtieravo, a objímajúca umiernená láskavosť k dejinám ako poetickosť v symbolickosti, skratke a náznakoch – ako je tu „najdominantnejším štýlovým prvkom“.

Deju však naopak chýba dynamika i originálnejšie postrehy, ktoré spoliehajú v rozprávaní na kostru mozaiky množiacich sa mikro epizód. Napokon vyvstáva kardinálna otázka motivácie hlavných a vedľajších postáv, verbálna doslovnosť v náznakoch – bez potreby sa prezentovať obrazom a nekonfliktnej či zmierlivosti, bez jasného dramatického a spoločenského postoja.

V aktuálnom distribučnom titule pochváľme režiséra a jeho ďalších tvorcov za dobré obsadenie a režijné vedenie, i za scénické spracovanie a kameramanský look filmu. Napriek košatému producentskému rozpočtu nejde o žiadny vyložene historický film. Máme tu estetickú scénickú mozaiku s atmosférou vidieckej prírody, síce formálne nekonzistentnú a málo dramatickú, ale obstojí ako zámerný mienkotvorný a výrazový artefakt režiséra. Bohdan Sláma (rok narodenia 1967) je mentalitou zakotvený na juhočeskej dedine a životným zakorenením v prostej mnohodetnej tradičnej českej rodine – s 5 deťmi.

Pozitívnym je aj fakt, že výrazné epizodické role v zaujímavých filmových charakteroch rozprávania dostali dobrí a známi slovenskí herci. Napríklad Zuzana Konečná, Zuzana Mauréry, či známy hrajúci režisér Martin Šulík (epizódka pediatra), čo môže prilákať publikum najmä na Slovensku.