[recenzia: G GROBER] Názov: Prezidentka Dokument Slovensko / Česká republika, 2024, 109 min Réžia: Marek Šulík Scenár: Marek Šulík Kamera: Marek Šulík Hrajú: Zuzana Čaputová

SYNOPSIS The author Martin Šulík reflects on the NGO environment, the third sector, society and politics in the long term. He had wanted to make a portrait of the president for a long time, which has now come true. He dealt with the beehive numerous times, even though the project assignment for the reflection of the 5-year period was initially vague, the death of Ján Kuciak, the fall of Prime Minister Fico’s government, the corona and the war in Urajina, and finally the return of Prime Minister Fico and the arrival of Pellegrini as the new president came. The picture is an attempt at a more personal portrait of a woman in politics, in which there is a conflict between her personal setting, personal needs and private personal life with the practical performance of top politics.

MOVIE REVIEW

Autor Martin Šulík sa ako tvorca dlhodobo zamýšľa nad prostredím mimovládnych organizácií, tretím sektorom, a témou spoločnosti či výkonu politiky.

Úlohou politiky a angažovanosťou v treťom sektore sa Martin Šulík [Včelárov rok (1996), Kedysi bolo všetko inak (1998), Nechcené deti (1999), Čo si myslíte o NATO? (2002), Sedem magických rokov (2005)] zaoberal v minulosti viackrát.

Zadanie projektu o žene-prezidentke na reflexiu 5-ročného obdobia bolo spočiatku vágne ambivalentné. Ale všetko zažalo dramaticky na vzostupe: začalo to neobjasnenou kauzou vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, protestami a pádom vlády premiéra Fica, koronou a vojnou na Ukrajine, a napokon prišiel návrat premiéra Roberta Fica a príchod Petra Pellegriniho – ako nového prezidenta.

Principiálne nie je možné ľahko obísť celospoločenské sklamanie z ťažkých turbulentných časov a otázneho výkonu politiky, keď Slovensko je i dnes stále v nezdravej patovej situácii. Marel Šulík ako cinematický autor však paradoxne nepoukazuje na príčiny. Postojovo neanalyzuje, skôr je veľmi krotkým kronikárom a glosátorom udalostí uplynulej globálnej turbulentnej doby.

Zuzanu Čaputovú volili a vnímali občania Slovenska ako protiváhu Smeru. Najmä aj ako nádejnú reprezentantku občianskeho sektora. Ako vzor akejsi túžby s prisľúbenou razantnou a transparentnou zmenou pomerov. So snahou po lepšej spravodlivosti a transparentnosti v právnom štáte.

Ak by sme chceli skutočný zmysel tohto dobrého zámeru počas skúmaných piatich rokov a kritickejšie reflektovať peripetie a výsledky – neubránime sa pochybnostiam, sklamaniu a strate ideálov. Svedčí o tom aj fakt, že Slovensko je teraz vo veľmi zlej hospodárskej i spoločenskej kondícii, kde opäť existujú politické šarvátky a neprestáva najme problematický výkon tzv. nekorektnej emopoliky zameraný svojou podstatou na obmedzený a limitovaný svet zväčša oprávnene naštvaného, rebelujúceho, ale chytro zmanipulovaného staršieho a vidieckeho voliča. Napokon i nedávny atentát na premiéra Roberta Fica je toho zrejme jasným dôsledkom.

Na Slovensku (ale aj inde neplatí teória o obvyklom meridiánovom voličovi) žiaľ obvykle víťazí v politickom ringu ten, kto drsne prezentuje sporné polopravdy a nepodložené či vykalkulované lži. všetko na hrane s dezinfoscénou, a len len preto, aby tieto sily získal taktickú prevahu v politickom zápase.

Nuž a toto zásadné vo filme vôbec nie je prítomné v príbehu, i keď to v závere istí vulgárna komunikácia zmanipulovaného občana na sociálnych siatiach. Žiaľ ako by sa skúmania konkrétnych otázok autori vôbec netrúfali pustiť, i keď toto je kľúčovom obrazom zlyhávanie reálnej politiky na Slovensku.

Aj záverečný odchod prezidentky je smutným obrazom bez vysvetlenia a komentára. Možno preháňaná politická korektnosť, ale aj slabší mediálny a umelecký výsledok.

Filmový prístup Mareka Šulíka je výsostne dejovo pozitívne dynamický. Úprimne ho najviac zaujíma najmä atmosféra v zákulisí a ľudia v pozadí. Taktiež skôr formálna – než ako obsahová stránka obrazu politiky.

Skutočné ostrejšie čiastkové problémy politické boja a s tým súvisiace otázky. Fakty žiaľ dramaturgicky obchádza a zásadnejšie ich nekonfrontuje. I keď sú vážne a dramaticky, ale aj agitačne nosné, zámerne ich ignoruje. Marek Šulík iba skromne a v náznakoch priznáva ich existenciu.

Autorovi Marekovi Šulíkovi sedí štýl Cinema Direct a Cinema Verité, ktorý nie každý slovenský dokumentarista vie náležite podať. Vďaka koprodukcii s RTVS sa zozbierali hektické minúty materiálu až šiestich kameramanov (cca až 500 minút hrubého zostrihu).

Napokon dramatická konfrontácia, ktorá sa tu ponúka je vo výsledku formálne sošná, a obsahovo pohľadnicová a neiritujúca či konfrontačne je takmer nulová. I keď hlavnou silou výpovede ostala kultivovaná a vyvážená strihová skladba s dramaturgickým nadhľadom, ale častokrát je vyznením neosobná.

Zabolí, keď nevidno výraznejší filmový štýl kamerového snímania. Žiada zo strán politiky napokon nie je démonizovaná, ostáva len odstup s nostalgiou že na kolesá dejín sme príliš krátki. Marek Šulík ako tvorca nemá zámer konkrétne argumentovať reflektovať, polemizovať či diskutovať.

Z odstupu autor síce tak trochu agituje, a hlavne v druhej časti filmu dosť často podáva Slovensko a prezidentský palác ako vyumelkovanú frašku, čo naznačuje výrazne autorsky najmä repetitívnosťou situácií s parodujúcim hudobným podmazom, ktorý má snahu o nadhľad a jemnú nápovedu.

Samotné dokumentaristické rozprávanie ide naprieč časom. Nevynecháva najmä ku koncu aj pikantérie (podávanie demisie Igorom Matovičom) a vulgárnosti (oplzlosti, vyhrážky smrťou a odporné nadávky). Tragika údelu prezidentky Čaputovej ktorá v mnohých momentoch nemala skutočné politické kompetencie k zmene (limitovaný status hlavy štátu), ani výraznejších spojencov v zápase o spoločenskú zmenu.

Všetko sa prejavilo jednaj výrazným úbytkom jej popularity a taktiež úvahami o jej čiastočnej kontroverznosti, keď z politického súkolia bez fanfár odišla, a i týmto rozhodnutím bola demokratická rovnováha na Slovensku vážne narušená. I toto film iba jemne naznačuje, čo je škoda pri tak závažnej téme.

Celovečerný dokumentárny film reflektujúci zaujímavú osobnosť Zuzany Čaputovej je i tak profesionálny útvar zaujímavým a aj vážnym nadštandardným počinom v slovenskej kinematografii. Tvorcovia mali určite nadštandardné výrobné podmienky, pretože pri zbere materiálov selektovali kamerové zábery takmer všetkých súkromných televízií za výdatnú pomoc RTVS, čo sa prejavilo na dynamickom vizuálnom projekte.

Škoda že napriek zrelému a skúsenému tvorcovi či skvelej a chytľavej téme vznikol zámerne „antiagitačný nepolitický portrétny film“. Šulíkova spoločenská snímka je síce zdravo neoslavná, ale obsahovo i formou nečakane ustrnulá. Napokon pravdepodobne aj akosi zamŕza na obdobnej polceste; obdobne ako Slovensko trpí nevyriešeným politickým patom v spoločnosti, a nevedno kam vlastne smerujeme.