[recenzia: Gabriel Gröber] TITLE: Favoriten Documentary Austria, 2024, 118´ Directed by: Ruth Beckermann Screenplay: Ruth Beckermann Camera: Johannes Hammel Production: Ruth Beckermann Editing: Dieter Pichler Sound: Andreas Hamza

SYNOPSIS The documentary film by director Ruth Beckermann takes us to a primary school class in Vienna’s Favoriten district. As in other primary schools in the Austrian capital, more than half of the pupils do not speak German fluently. Pupils and their dedicated class teacher learn not only mathematics, science and other traditional subjects over the years, but also patience, understanding, respect and communication in a diverse team. With her serious and smiling film, the director asks us whether rounding to tens is really the most important thing we should take away from school.

PRE-SYNOPSIS In the early 1960s, Austria decided to accept foreign workers. The economy was doing well, but industry was short of employees. Therefore, in December 1961, the trade unions confirmed that the Austrians were being supplemented by foreigners. This was following the example of Germany, which also had similar contracts with Italy (1955), Spain, Greece (1960) and in October 1961 with Turkey. At home, the numbers of foreigners were determined and international agreements were concluded – in May 1962 with Spain, where people showed no interest, on May 15, 1964 with Turkey and in April 1966 with Yugoslavia, which allowed residents to work everywhere. However, Austria had lower earnings than in Germany (less than 500 EUR). The labor market needed foreigners, but the Austrians were fed up with them and mocked them, integration and language courses were zero. They were supposed to stay in Austria for a maximum of two years, and then they were supposed to return to Turkey. Their „rotation“ was supposed to be ensured – when some leave, others replace them. This failed because the earnings were insufficient and families moved from Turkey to the EU. Millions of guest workers never returned to Turkey and the truth is that they never settled in Austria either. They remained foreigners in their first and second homelands,“ and their children today hardly know German at all, and in Austria neither the parents nor the children of emigrants speak German and they do not even have enough teachers from their community to help them with the language, which means that an entire generation will remain permanently disintegrated simply by not learning even the minimum: the official language of the country in which they live.

MOVIE REVIEW

Dokumentárny film režisérky Ruth Beckermann je štvorročným dlhodobým zberom a štúdiou mentality detí prisťahovalcom v známej viedenskej štvrti. Projekt je filmom o deťoch na prvom stupni, ktorí sa napriek sťaženej životnej situácii snažia preraziť a pochopiť kultúru i jazyk pre nich vzdialeného a komplikovaného sveta.

Etnicky blízka pani učiteľka z tureckej rodiny sa tak počas rokov neučí len matematike, prírodovede a ďalším tradičným predmetom, ale aj trpezlivosti, pochopeniu, rešpektu a komunikácii v rôznorodom kolektíve.

Režisérka a scenáristka Ruth Beckermann vytvorila veľmi osobitý a čiste autentický dokument v štýle Cinema Verité tak, že je nielen svedectvom o mieste a dobe, ale je kritickým globalizačným zrkadlom naprieč spektrom.

Navonok skromný, ale profesijne takmer dokonalý celovečerný dokument v svižnom štýle, napriek relatívne dlhej metráži. Ak ste učiteľka prvého stupňa, tak vás určite zaujme a aj obohatí. Potešia aj filmové klubového fanúšika dokonale zvládnutou dokumentaristickou formou kvôli excelentnej autenticite.

Ocenenia: Peace Film Award – Medzinárodný filmový festival Berlín 2024 (Nemecko)
Cena Zlatý ohnivák v súťaži dokumentárnych filmov – Hongkonský medzinárodný filmový festival 2024 (Čína).

POZNAMKA: Začiatkom 60. rokov sa v Rakúsku oficiálne rozhodlo o príjme zahraničných robotníkov. Rakúskej ekonomike sa darilo, ale priemyslu chýbali zamestnanci. Odborové zväzy preto v decembri 1961 súhlasili že Rakušanov doplnili cudzinci. Bolo to aj podľa príkladu z Nemecka, ktoré také malo obdobné kontrakty s Talianskom (1955), Španielskom, Gréckom (1960) a v októbri 1961 s Tureckom. Doma sa stanovili počty cudzincov a uzavrelo medzištátne zmluvy – v máji 1962 so Španielskom, kde však ľudia neprejavili záujem, 15. mája 1964 s Tureckom a v apríli 1966 s Juhosláviou, ktorá obyvateľom povolovala pracovať všade. Rakúsko však malo nižšie zárobky než v Nemecku (menej než 500 EUR).

Pracovný trh potreboval súrne cudzincov, ale Rakúšania ich nazývali ALI a posmievali sa im, integrácia a jazykové kurzy nula. V Rakúsku mali zostať minimálne dva roky, a potom sa mali vrátiť do Turecka. Mala sa zabezpečiť ich „rotácia“ – keď jedni odídu, nahradia ich ďalší. Bol to veľmi chabý predpoklad, nehovoriac o ponižovaní týchto cudzincov v populácii a v praxi bol zárobok cudzinca i tak nedostatočný, ale rodiny sa i tak presídlili z Turecka do EÚ. Milióny gastarbeitrov sa už nevrátil do Turecka a pravda je taká, že sa nikdy neudomácnil ani v Rakúsku. Zostal cudzincom vo svojej prvej aj druhej vlasti,“ a ich deti dnes nevedia skoro vôbec po nemecky a v Rakúsku ani rodičia ani deti emigrantov nehovoria po nemecky a nemajú ani dostatok učiteliek z ich komunity, aby im pomohli s jazykom, čím celá nová generácia det=i narodených migrantom v Rakúsku – ostane „natrvalo desintegrovaná“ už iba tým, že sa nenaučí ani to „socializačné minimum: úradný jazyk krajiny v ktorej žije“. A to je vážny a kľúčový problém celej krajiny i ďalších štátov v EÚ.