Titul: MIMORIADNA UDALOSŤ Genre: Comedy Czechia, 2022, 103´ Director: Jiří Havelka Screenplay: Jiří Havelka, David Dvořák Cinematography: Martin Štěpánek Music: Martin Hůla Starring: Jana Plodková, Igor Chmela, Jenovéfa Boková, Jaroslav Plesl, Alois Švehlík, Ctirad Götz, Tereza Marečková, Václav Kopta, Marie Ludvíková, (more) Production: Marek Jeníček Editor: Darina Štěpánková Sound: Jakub Čech, Marek Hart

SYNOPSIS A motor train passes through the picturesque Czech countryside. Typical and atypical Czechs sit, talk or, on the contrary, remain silent, peeking out of the windows. After a while, the train’s brakes suddenly break and driver Miloš will have to fix this. However, a train standing on a slight slope spontaneously runs back to the departure station. Passengers will appreciate that the train is moving but going the other way around. They react normally and abnormally: they protest and demand information. The driver’s cab is hermetically sealed and no one is calling from behind the door. Panic, but also assumptions of a mostly characteristic nature and with a humorous intent: kidnapping, revenge or a complete failure of the system? Contact with the environment via mobile phones fails and even a desperate scream from the windows does not help. Passengers will use brutal means and a hunting rifle to open the doors of both driver’s cabs, but only achieve the confirmation of their worst expectations as a symbol of „society as a whole“ in chaotic times.

FILM REVIEW

[autor: Gabriel Gröber] Scenár druhého celovečerného bijáku zavedeného českého divadelníka, herca a komentátora, a aktuálne taktiež začínajúceho filmového režiséra a scenáristu Jiřího Havelku (Vlastníci) sa len páperovo inšpiroval predlohou „raritnej novinovej správy“ z februára 2019 (Veľké Meziříčí).

Námet a zápletka filmu MIMORIADNA UDALOSŤ sa týkala zhruba 15 minútového zážitku jedenástich cestujúcich, ktorí zažili jazdu osobáčikom bez rušňovodiča. Pointa: po štyroch kilometroch jazdy sám od seba jednovagónový vlak ukončil svoju premávku v železničnej stanici, z ktorej bol vypravený, a nikomu z kolektívu 11 cestujúcich sa nič nestalo.

Tieto reálne fakty sú pre film následne skôr špecifickou martetingovou udičkou, len obrysovým modelovým rámcom, lebo autori aj dramatici svoj príbeh vidia cez zosilnenú dramatizačnú optiku špecifickej komediálnej satiry, situačno-gagovej komedie, či svojskej spoločenskej frašky – skutočne zásadne inak, a hutnejšie.

Príčinou je pikatne vymyslená „zostava rozličných ľudských týpkov“, z ktorých sa vplyvom zápletky vyvinú satirické kariky – možno aktuálnych a typicky českých neduhov, platných pre novodobú spoločnosť.

No uznajme: v principe ide o značne „zvláštnu kumuláciu postáv“ ako sú napríklad: 1. rekreačný rasistický antiarabský poľovník (Ctirad Götz), 2. špecifický majiteľ pohrebného ústavu (Jaroslava Plesl), 3. trojčlenná pubertálna rocková kapela, 4. vojnový veterán, či 5. pätnásťročná puberťáčka v papagájovom kostýme, 6. hysterka (Jenovéfa Boková) so suvenírom na lásku, alebo 7. večne rozhádaná partnerská dvojica (Jana Plodková a Igor Chmela), či 8. desaťročné dátové chytráčisko (Oliver Vyskočil).

Každá z týchto postáv následne preukazuje akosi „sám za seba“ dejovú a odkazovú tézu o nemožnosti vzájomného počúvania a spolupráce. Situácia speje k svojmu absurdne uchopenému koncu, ktorého pointu prirodzene nepristane predom prezradzať.

Pochválime úprimné snahy tvorcov filmu o neotrelú a skutočne originálnu satiru. Vzniknutému dielu však oprávnene možno vytknúť zväčša príliš malú vyladenosť. Tendenciu k zemitej prízemnosti, či hrany fekálnosti i orpulencie a panoptikum téz a protitéz – bez ladu a skladu. Akýmsi fluidným systémom ad-hoc. Dokonca na hranici s mediálnou a politickou fraškou. Ale veď sa hýbeme, škatule hýbte sa.

Postavám žiaľ chýba odstup. Pre náročného diváka je to všetko málo. Aj napriek trefnosti ponúkanej parodičnosti, pretože dejová osnova pôsobí rušivo krkolomne. Rytmus deja „prezentovaných mikrohistoriek“ zámerne stereotypmi postáv a skečov je skôr chaotický s hluchými miestami a kolísavým tempom. .

Banálna krízová situácia „bottle-movie“ (hlavný dej sa odohráva len v jednej miestnosti) je rozvíjaná opakujúcimi sa absudnými a paradoxnými motívmi. Nik tu nie je zdravý a normálny, nik nemá nielen rozum a odvahu, ale ani akési prirodzené šťastie v nešťastí. Týpkovanie a antitýpkovanie svojráznosti obmedzených a ešte obmedzenejších postáv, ktorá pokračuje v absurdnej popisnosti komických paradoxov. Dramatická narácia je karikou malomeštiactva, predsudkov a kvázinárodovectva, ktoré v dramatickom finále pôsobia vyšumelo a divergentne, voľným zahltením témou, a záverom bez očakávanej jasnejšej pointy, s kŕčovitosťou.

Vyústenia vytvorených gagov majú byť osto kritickou fraškou. Avšak pocitovo, svojim výberom a logikou, i významovo pôsobia skôr ako letmo nadhodené divadelné inscenačné leporelo. Využitý humor by bol vhodnejší skôr pre improvizačný svet malých javiskových foriem.

Udalosti deja v tejto „bottle-movie komédii“ dosť často pôsobia len silene prvoplánovo. Využitý humorný artikel je veľakrát skôr veľmi prostého nádražného či krčmového typu.

Film kriticky ambiciózneho autorskejšieho presahu žiaľ nenachádza zmyselnejšie výsledky ani vo vnútri vlastného komického panoptika. Navonok bojujúceho proti zatvrdlým stereotypom, ktoré sú tu skôr nevhodne pseudoikonicky prezentované, a sebapotvrdzujúce. Zväčša však pôsobia značne proti logike a ostrostrosti autorského zámeru.

Povedzme záverom: nový český film Jiřího Havelky si môžete skutočne satiricky užiť napriek zvláštnemu druhu komiky. Vo svojej mediálnej podstate je MIMORIADNA UDALOSŤ snímkou parodujúcou, satirickou. Žánrovo fraška na českú spoločnosť: ostrá „téma na ušľachtilé zamýšlanie sa“, ale konzistentný odraz – len pre formálne mennej náročné, a skutočne veľmi tolerantné publikum.