CREDITS Genre: Drama CZ / Slovenia / SK, 2021, 92´ Director: Olmo Omerzu Screenplay: Petr Pýcha, Olmo Omerzu Cinematography: Lukáš Milota Music: Monika Omerzu Midriaková Starring: Miroslav Donutil, Alena Mihulová, Martin Pechlát, Eliška Křenková, Vojtěch Kotek, Pavla Beretová, Martin Havelka, Jan Vondráček, Production: Jiří Konečný Editor: Janka Vlčková Sound: Pavel Rejholec, Viktor Ekrt Scenography: Antonín Šilar Masks: Milan Vlček Costumes: Zuzana Formánková

STORYLINE Keď sa v starej rodinnej firme ukáže, že z nej niekto vo veľkom odlieva peniaze, nastáva konfrontácia s novou realitou, na ktorú nebola žiadna z postáv pripravená.

SYNOPSIS The classic well-established family business and the fact of embezzlement is a trigger for disaster. In dealing with a criminal offense, the shadows of all those involved in corporate culture also emerge across generations: it turns out that someone is pouring money out of the corporate budget, and there is a confrontation with a new reality that no one was prepared for.

Awards (wins vs. nominations) Czech lion competition 2021 – Jiří Konečný (Best Film) 2021 – Olmo Omerzu (Best Director) 2021 – Alena Mihulova (Lead Actress) 2021 – Miroslav Donutil (Lead actor) 2021 – Eliška Křenková (Supporting actress) 2021 – Martin Pechlát (Supporting actor) 2021 – Lukáš Milota (Best camera) 2021 – Janka Vlckova (Best Editing) 2021 – Pavel Rejholec, Viktor Ekrt (Best Sound) 2021 – Best Movie Poster Karlovy Vary International Film Festival competition 2021 – Olmo Omerzu (Grand Prix – Crystal Globe)

MOVIE REVIEW

[ autor: Gabriel Gröber ] Režisér Olmo Omerzu (Všetko bude, 2018, Rodinný film, 2015, Príliš mladá noc, 2012) patrí k najväčším talentom mladých českých režisérov. V odborných kuloároch za minulý rok trónia na špici tri filmy: Zátopek, Chyby a Atlas vtákov. Všetky sa hrdia osobitosťou, snahou o prepracovanú originalitu a výpovedný zásah s presahom či posolstvom.

Atlas vtákov je teda v prvej trojke českých artových hraných diel za rok 2021. V niečom predčí konkurentov, a v niečom tak trošku zaostáva. Napriek vcelku pozitívnej atmosfére a spirituálnemu presahu – moment istého globálne konzistententného presahu – v porovnaní jednoduchého animálneho vtáčieho sveta komunikácie s ľudskou paradoxnou osudovosťou ako autorskej energii jeho režiséra Olmo Omerzu.

Scenáristicky a žánrovo (Olmo Omerzu/Petr Pýcha) je story Atlas vtákov podaný ako thriller s kriminálnou zápletkou, pričom hraná filmová dráma je založená na motiváciách labyrintu komplikovaných vzťahov, smútku a nezrelosti vo vzťahových rovinách rodiny, ale súčasne aj v nebezpečenstve zladenosti hrozieb internetu a AI.

Suma 41 miliónov CZK spreneverených tržieb rodinného podnikania tu bude nášľapnou príbehovou mínou vzniknutých konfliktov (v princípe až šestice aktérov): okrem sedemdesiatročného majiteľa technologickej firmy Iva (Mirek Donutil), jeho milenky a súčasne firemnej účtovníčky Márie (Ilona Mihulová) a jeho synov (Martin Pechát) – tu máme ešte Ivovu dcéru Evu (Pavla Beretová) a Mariinu dcéru Ninu (Eliška Křenková).

Téma workoholického lopotenia IVA s tromi infarktovými stavmi ako patriarchálneho otca, a problematika krízy rodinného podniku: (…) skryté tajomstvá vnútorne nefunkčných rodinných väzieb.

Naopak nevedno však prečo „patriarchálny otec IVO, ktorý má navonok dlhodobo všetko pod kontrolou podvádza. Nuž a prečo muselo prísť k tak veľkej sprenevere. Prečo je postava Márie ako firemnej účtovníčky napriek veku – „nedospelo nezrelá i mediálne negramotná“ (pseudokomický efekt). Nuž a vo finále aj nešťastne nenaplnená Mária ako postava účtovníčky – skutočne nič netuší ???.

Herectvo, casting a režijné vedenie tu tvorcovia ponúkli v synergii s žánrovými a autorskými problémami narácie. Na plátne sa ocitol výnimočne excelentný herecký koncert vynikajúcich titulných hercov Miroslava Donutila a Aleny Mihulovej, ktorý sa sunie s naplnením žánrového imidžu filmu, a v prirodzenej dôveryhodnosti rozprávania.

Taktiež pochváľme vcelku suverénny castig, dejový labyrint kontradikcií a asociatívnej komunikácie postáv, ktoré sa akosi zacyklene motajú v prežívaní a v „bludnosti chymér citového manka a nenaplnenia„.

Ivo potrebuje ventilovať svoje ego rozhoduje sa nesprávne manažérsky a podrýva z hlúposti aj svoj sociálny rodinný status. Účtovníčka Mária je totálne mimo, ale nevzdala sa snahy o naplnenie a komplexnosť žitia, i keď poukazy všetko okolo seba.

Možno preto sa hlava rodinnej firmy a rodinkárskeho životného súkolia uchyľuje aj k zbieraniu ženských „citových skalpov“, čo sa mu vypomstí.

Účtovníčka Mária naopak zrejme túži dominantne po nehe a zblížení. Paradoxne a hlúpo kompromisne si začne s ženáčom, lukratívnym i charizmatikom. Neskôr zo zúfalstva i z nedostatku IQ a EQ naletí internetovému podnikavcami a podvodníkovi s cudzou umelou identitou.

Pre konzistentnejšie vedomie filmovej reality hĺbavého diváka však úplne chýba „história tohto zásadného tajného osobne-podnikateľského vzťahu“. V realite bežného života je značne nepravdepodobné, že by Máriu napríklad ktosi ako svadobný podvodník čakal na medzinárodnej zoznamke, lebo obdobné veci sa globálne vyvíjajú trochu inak, a keby išlo o sofistikovanú spreneveru, musela by byť ponuka snového materiálneho prilepšenia, čo je pre citovo hladnú zrelú ženu nezaujímavé, navyše keď má slušný rodinný plat, rovnako ako pozícia vojaka v Afganistane (napr. neistý argument – tvrdý žoldák za peniaze), a nie očakávaný typ láskyplného donchuanského zvodcu pre nižšie ročníky → ktorý by bol schopný očakávanej komunikačnej ambivalencie.

Priznaný thrillerový žáner ako dominantný cieľ rozprávania nemá naopak potrebnú úskočnú, či razantnejšie redundantnú dynamickú gradáciu. Napríklad akčné žánry sa zvyknú prezentovať s veľakrát povinnými skutočne akčnejšími scénami, a s potrebnou suverénnejšou pompéznosťou v dynamickejších záveroch. Nie však v tak trochu nenaplnenej motivácii dejového východiska titulnej dvojice postáv, ktorý je zdrojom neurčitosti, obáv a márnosti života.

Ku kritickým výhradám patria niektoré dramaturgické nedomyslenosti, ale aj skutočnosť, to že autori rodine-podnikateľského príbehu projektu. Vlastnosti a prejavy postáv a charakterov tu bližšie neskúmajú ani hodnotovú, a ani psychologickú motiváciu hlavných filmových postáv.

Slušalo by možno aj viac a presvedčivej psychoanalýzy aspoň v hlavných postavách deja, alebo hlbšie dejové rozpitvávanie konfliktov medzi postavami, ktoré sú principiálne len letmo načrtnuté, napriek skvelému herectvu a dobrej dynamike príbehu.

Pochvalu naopak zaslúži zaujímavá myšlienková paralela ľudstvo vs. vtáci (metafora sloboda, záletníctvo, párové žitie, vtáčí rečový fenomén), a len škoda že grafika titulkov niekedy nedomyslene ruší a v pozornosti znečisťuje publikum snímky (potreba rýchleho prečítania titulkov vtáčej reči), čomu by prakticky pomohol jednoduchý externý mediálny nápad navyše.

Záverečná pointa vyznieva prirodzene. I napriek ťažšie uveriteľnej, a chabo načrtnutej motivickej stope internetovej obludnosti zúfalého hladenia partnera pre citovo osamelú ženu cez globálny internet, tobôž v pokročilom veku (veľmi netypické). Vágne pôsobí na racionálneho diváka v tomto filme motivované to, že žena v dôchodkovom veku pôsobí ako obeť internetu. Trochu zamrzia aj nelogické fotomontáže firemnej účtovníčky – bez sily a dôveryhodnosti motivácie.

Najmä herecky a režijne je však táto česká snímka nadštandardne korektná, divácky komunikačne príťažlivá, a prezentovanou režijne/dramaturgickou invenciou veľmi otvorená v oblasti festivalových novotvarov.

„Bez rodiny sa všetci chvejeme zimou v nekonečnom vesmíre,“ hovorí vtáča v tejto snímke z čeľade poštoliek na zdravej vetvi stromu (→) ako invenčná línia vtáčích rečí typických pre personifikáciu postáv bájok a rozprávok. Paradoxne to nie je ani film pre deti, ani globálna čítanka, avšak zaujímavý zámer a výsledná pointa sociálnej drámy Olma Omerzua. Zrelý vizuál snímky napokon nepokazí ani prirodzená a vcelku suverénna kamera, či zaujímavé priestory fabriky, filmové interiéry rodiny – či účtovníčkine chatové zariadenie.

Vcelku skonštatujme, že sa podaril český film s moderným lookom. Jeho slovenský koproducent môže byť na to hrdý. V kontexte stále väčšej zhánky po skutočných „režijných osobnostiach“ v autorskom duchu, v už notoricky pokrivkávajúcej slovenskej i českej kinematografii.

Nový film Olmo Omerzu odporúčame poučenej a kritickej artovej societe klubových divákov, i naopak rodinne predurčenej, skôr multiplexovej cieľovej skupine publika.