[Text: G GROBER] Krátkometrážny / Dokumentárny Slovensko, 2024, 29 min Réžia a scenár: Rebeka Bizubová Kamera: Tereza Havadejová Hudba: Rebeka Bizubová Strih: Peter Koška Zvuk: Daniel Valovič

SYNOPSIS Trauma is about unwanted sexual encounters and has many forms and parallels connected to the church, and so the short 29-minute student documentary Confession (2024) is still being relived by the project director on her own skin and behind her. She looks back at the world before the trauma and searches for answers to questions herself, and so everything is actually an attempt to communicate it to her own mother and father, and only incidentally to the audience, and how strange she herself sees it.

TEASER Traumy sú o nevyžiadanom zbližovaní sexuálneho charakteru a spojené s cirkvou má mnoho podôb a paralel, a tak krátky 29 minútový študentský dokumentárny film Spoveď (2024) si režisérka projektu stále odžíva na vlastnej koži a sama za seba. Obzerá sa späť na svet pred traumou a sama hľadá odpovede na otázky, a tak vlastne všetko je pokúsiť sa začať komunikovať vlastnej matke a otcovi, a len mimochodom aj publiku, a tak ako zvláštne to ona sama vidí.

MOVIE REVIEW

Mladá slovenská autorka Rebeka Bizubová má za sebou bakalárske i magisterské štúdium, ktoré úspešne absolvovala na VŠMU v Bratislave, a teraz sa venuje najmä tvorbe v reklamnej brandži. Film Spoveď je zaujímavým a prekvapujúco plne autobiografickým pokusom o započatie komunikácie s vlastnou traumou, ktorá ju ťaží ako praktikujúcej hlbokej kresťanke. Režisérka bola sama aktérkou i obeťou incidentu obťažovania zo strany katolíckeho farára pred 4 rokmi na tábore, kde trávila leto v detskom cirkevnom campuse.

Autorka a režisérka je sama hrdinkou krátkeho filmu, ktorý hovorí najme o tom, aké má problémy s tým, že na zážitok nevie zabudnúť. Rada by – keby sa jej neobjavovali nepríjemné sny. Taktiež nevie ako to zariadiť tak, aby o tom vedela aj jej matka a otec. Preto vlastne robí aj tento film.

Najviac informácií sa publikum dozvie jednak z rozhovorov s jej kamarátkou, a napokon aj v zaujímavom finále filmu, kde je po celý čas kľúčovej scény akoby vypadnutý obraz a začiernené plátno. Nič nevidieť – len je počuť strohú a prekvapene nečakanú reakciu kňaza na situáciu spred 4 rokov, nič si nepamätá, ponúkne obeti spoločnú modlitbu ale tá hrdo odmietne a odíde.

Formálne [autorka scenára a režisérka si sama zložila aj hudbu k filmu] ani obsahovo tento krátky 29 minútový školský film ničím nepresahuje štandardný materiál o tejto nepeknej a škandalóznej téme cirkevných škandálov v katolíckej cirkvi. Toto je z dôvodu jednak samotnej autorky, kde je vidno len v náznakoch, že je sama ako mladé dievča, ktoré jasne pôsobí, že nemá ani nažité, ani navidené, ani skúsené, ale značne neisté, zablokované ako odozvou traumy.

Autorka ako hlavná postava je paralyzovaná – a nemá odvahu ani započať zdravú komunikáciu… Ale s vypretím všetkej snahy navštívi kňaza a konfrontuje ho, a on si na nič už nepamätá, ale poprosí ju o odpustenie.

Žiaľ autorka a hlavná postava zvolila veľmi svojské vyvrcholenie rozprávania, ktorá môže mať viac odporcov a skeptikov (černota plátna na niekoľko minút) bez toho, aby sa trochu ukázala čokoľvek obrazové alebo z autentického deja v kľúčovom okamihu, čo je formálne i obsahovo veľmi problémové aj polemické pre spôsob rozprávania aj zmysel filmu.

Renata Bizubová zvolila svojrázne Cinema Verité bez akéhokoľvek obrazu, čo je pre niekoho šlabikárové faux pas koreňa – čiže ono obvyklé tradičné alfa a omega každej kinematografie, že obraz a to čo je vidieť a ako je to vidieť. Na druhej strane vznikol aj istý symbol, figúra, náznak (tma v kazateľni, intimita, obvinenia, vyhýbanie sa realite, a to, že trauma ešte nie je preč).

Mladú začínajúcu režisérku a scenáristku Renatu Bizubovú pochváľme napokon za statočný a nezávislý počin o téme, ktorú len započína sama spracovávať. Zaželajme jej úspešnú psychickú adaptáciu z katolícko-cirkevnej traumy, ktorú ešte nemá úplne spracovanú ani sama za seba.