Žáner: Absudná bláznivá komédia • Krajina: ČR, 2021, 96´ • Scenár a réžia: Lucia Klein Sloboda • Kamera: Petr Klein Sloboda • Strih: Michal Novák ••• Hrajú: Daniel Fischer, Jaroslav Dušek, Ivan Franek, Milan Šteindler, Pavla Tomicová, Petr Štvrtníček, Hana Vagnerová, Jevgenij Libezňuk • Produkcia: Lucia Klein Svoboda, Peter Klein Sloboda

O FILME + SYNOPSIS

• • • Postava pomstiteľa Antonína Dvořáka (Daniel Fischer) je charakterom zanieteného a populárneho divadelného hereca, dobrého otca. Ale aj nezvládajúceho pijana bez vôle sa liečiť, bez chuti prestať s alkoholom, či bez skutočnej vôle abstinovať. Osud síce kladie Antonovi komplikované prekážky, avšak náš hrdina začne chlastať ešte viac, čo je spúšťacím elementom plejády „fantastických zážitkov“…

• • • Film Postiteľ je žánrovo bláznivá bizardná komédia či satira, s oslavou akejsi bazálnej tvorivosti a fantázie pre tých, ktorí žijú hereckým povolaním. Snímka je po autorskej stránke sprevádzaná vzburou proti konvenciám filmového rozprávania, a tvorcovia sa otvorene sústreďujú na hranice medzi realitou, snami, halucináciami s obsahovo výstrednými scénami. Miestami ide aj o hypertrofovane-štylizovanú karikatúru sveta.

SHORT SYNOPSIS Antonín Dvořák je otec dvoch detí, ktorý je zamestnaný ako herec v divadle, a napriek tomu, že práve dostal padáka, nemieni sa polepšiť. Humorný, grotesktný či nepragmatický prístup k životu však neakceptuje ani Antonínova manželka, ktorá ho opustí s jeho synom Tomáškom. Antonín v zúfalstve (a v opici) synovi „nakecá“, že sa chystá na misiu na Mars …

MOVIE REVIEW

[autor recenzie: Gabriel Gröber] Pomstiteľ je bizardná, prehnane zábavná autorsky koncipovaná komédia, balansujúca medzi odrazmi životnej reality, vnútornou kreativitou, a vonkajším prepísknutím akejsi klasicky konzistnentnej výpovede. Snímka je značne odlišná od bežného typu českých, severských i amerických komédií. Napokon i od bežného typu akejkoľvek komerčnej kinematografie s klasickou štruktúrou deja.

Z pozície kritikov môžeme oceniť takmer debutantskú odvahu autorky presadiť si svoj postoj. Názory bez ohľadu na čokoľvek. Oná kreativita niekedy vyviera z potreby ukázať akúsi „grotesktnú nízkosť žitia v stereotypoch“, inokedy ide zrejme o druh „artisktného pábiteľstva v logike paradoxov a absurdity“.

• • • Po svojom debute Pirko prichádza herečka, scenáristka a režisérka Lucia Klein Sloboda už so svojom druhým hraným distribučným titulom na režisérskej stoličke. I keď logicky najprv vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave, a následne bola v rôznych postavách obsadzovaná do slovenských hraných filmov.

Možno práve z tohto dôvodu sa kľúčovým pocitom hlavného hrdinu aj v jej novom filme stáva svet kreatívnej invencie: potreba (ne)zradiť svoje životné poslanie; najmä svoj herecký talent a schopnosti herca/interpreta/divadelníka. Všetko v dobrej viere. V snahe vzoprieť sa stereotypom, a akejsi programovej robotizácii štandardného života.

Autorka svoj druhý celovečerný film vytvorila za výdatnej účasti širokého spektra dobrých a pritom populárnych hercov zo slovenských a českých filmov a televíznych seriálov. Herecké osobnosti vo filme skutočne neprehrávajú: Daniel Fischer v hlavej roli, ale aj nezameniteľne charizmatickí Jaroslav Dušek, Milan Šteindler, Pavla Tomicová, Hana Vagnerová, či Jevgenij Libezňuk.

• • •

A teraz k samotnému filmovému projektu v distribúcii. Vo filme Pomstiteľ (2021) má jeho hlavná postava Antonín životnú krízu. Rieši ju možno nesprávne: útekmi z reality, sebazničením, alkoholizmom, a negovaním klasických sebazáchovných mechanizmov. Škoda že divák vôbec netuší čo bolo spúšťacím mechanizmom tejto katastrofy, ani aké pomery fungovali v rodinnom či pracovnom súkolí, lebo hlavný hrdinu je odvrhnutý v jednom čase prakticky odvšadiaľ, a okolie mu alebo nerozumie, alebo nevie a nechce pomôcť v jeho nešťastnej dezilúzii.

Hovoríme napríklad o jeho krásnej a logicky konajúcej žienke. Avšak mimo je aj detský rojko – ich nezletilý syn, ktorý je typické zasnené dieťa, úprimne hrdé na fantázie a kreativitu vlastného otca, ktorý si vymyslel zaujímavé poslanie – akéhosi tajného kozmonauta s misiou na planétu Mars.

Antonínov synček zjavne nevníma skutočnú zhubnú tragiku otcovho postavenia a neuvedomuje si, čo je za otcovým vyhadzovom z práce, či za pádom rodinného žitia. Antonín je vykreslený ako postava tvrdo a neľútostne bez príkras: svojhlavý slaboch a extrémny asociál, prejavujúci pod vplyvom návykových látok razantnú odvahu ku sebazničeniu. V rámci zábavy sa nebráni ani provokačnému robeniu rozruchu medzi susedmi vo vlastnom dome. Aj jeho (ex)manželka má už za neho náhradu, a on sám sa zúčastňuje aj na demolácii domu, či jázd pod vplyvom alkoholu.

Forma tohto filmu je nadmieru košatá. Tvorcovia poučene a bez zábran hýria všemožným odkazmi na na socialistickú i svetovú kinematografiu… Všetko podľa princípov voľnej postmodernistickej dogmy. Nájdeme aj bohatý odkazový materiál: Havel, Putin, Šialený Max, Sexmisia, odraz felliniovskej superobžerky pri kopulácii so „spisovateľom/hrabalovčinou“, odkaz na Homolkovcov v trenkách v akomsi pivnepupkatom partnerskom garde – Ecce Homo Homolka. Navrch má aj typicky saudekovské nadsadené vnímanie ženskej i mužskej korpulentnosti (obžerstva a tučnoty), a mnoho ďalšieho, vrátane až amorálne pôsobiacej uvoľnenosti.

Žiaľ koncept diela stojí na minimalisticky prostom „ústrednom dejovom pláne“. Takto je farbisto a mimorealitne vykreslený aj alkoholizmus a úletový sen nezamestnaného – na perifériu vyvrhnutého Antonína s jeho snom – o deportácii do vesmíru, ako tajný člen posádky na Mars.

Avšak paradoxne a zámerne ani hlavná postava nemá realisticky podanú motiváciu, a chýbajú pozitívne či negatívne povahové či charakterové črty. Dokonca rovnako je to pri všetkých ďalších filmových postavách, ktoré existujú bez psychologického vnoru. Keďže nieto ani vedľajšieho deja, všetko je len hromadenie absurdne znejúcich kakofonických postrehov, ktoré sa pretnú – až v záverečnom finále.

Ponúkaným klimaxom dejovej výpovede je potom akási „pomsta za nepochopenie“ ako méta úspešného štartu do vesmíru. Vedľajšie línie absentujú, ale i tu je situácia východiska načrtnutá prakticky v útržkovitých kontúrach, keďže ústredný charakter Antonín je síce poľutovaniahodný mužský slaboch: ale i tak mu nik nepomôže, rovnako ako on sám si nevie pomôcť – ide to s ním jednoducho z kopca, až sa môže stať „dokonalým mimoňom – obyvateľom mimoreality“.

Hrdina Antonín sa upíja najprv v prítomnosti obdobných skrachovancov z okraja spoločnosti. Sú to aj prirodzene jeho noví kamaráti pre žúrovanie a pitky: pán Mouka (Jaroslav Dušek) a exbaleťák Ohnivák (Ivan Franek) – ako boss motorkárskeho gangu na automobilovom vrakovišti, a aktívny člen v komunitných pitkách

Celkový výpovedný komunikát autorskej režisérky tvorí programovo akási mozaika skečov, postrehov a odrazov absurdného a paradoxného žitia (čím asociálnejšie a tvrdšie – tým lepšie): možno sa baviť na zvratkoch, na obžerstve, na cynizme k vyšším hodnotám života, i na vlastnej rezignácii na potreby a zmysel prežitia.

V dobrom i zlom ide o nadmieru a dezilúzne tvrdý ženský autorský film. Navyše autorka provokatívne a so siláckou razanciou ignoruje klasické estetické méty i potrebné sebazáchovné mechanizmy pre existenčné prežitie, dokonca celá forma filmového diela stojí na nerealisticky ostrej karikatúre postavy „slabého mužského elementu“. Z tejto príčiny sa obsah verzus forma logicky bije, a výpoveď sa zacykluje sama v sebe.

Uvažujeme napríklad prečo tu niet ani zmienky o logickej a „realistickej potrebe liečenia alkoholizmu závislého muža“ alebo skutočné podnetu pre logickú a zmysluplnú abstinenciu (rozpadá sa svet a existenčné hodnoty), čo býva prirodzenou dilemou i víziou klasického „zdravotného problému alkoholik“.

Klasický divák bude určite postrádať aj ľudskejší či motivujúci odraz rodinného či partnerského súžitia, ktoré je načrtnuté len minimalisticky skromne, takže divák si nemôže vyvinúť k postavám ani sympatie, ani antipatie.

Obraz divadelného prostredia je opäť len hrubá a minimalistická karikatúra obvyklých paradoxov na hrane mobbingu a šikany [1. i keď sa kefuje pre joby a chlieb, ty si vyrieš najprv to svoje pitie; 2. rekvizitárka nie je upratovačka a zvratky hercov ju iritujú]. Dokonca žiadna z postáv toto logicky otázne „ohnivko reality a deja“ nevníma a nerieši, čo je azda aj paradox na druhú. Ešteže osvedčená hitovková hudba a vynikajúci strih nás posúvajú stále ďalej, až k finálnej vytušenej pointe.

Hlavná postava Antonín má životnú krízu, avšak jeho krásna a logicky konajúca žienka je oproti nemu silná a praktická realistka. Sama sa dokáže z traumy s alkoholikom dokonale odstrihnúť. Ich chlapček je logicky ešte len detským rojkom, a typicky zasnené dieťa, ktoré je predovšetkým hrdé na fantázie a kreativitu vlastného otca.

Forma filmu je v istom zmysle najmä baroková crazy symbolika. Autorsky tvorcovia napríklad hýria všemožným odkazmi na na socialistickú i svetovú kinematografiu podľa princípov voľnej postmodernistickej dogmy: Havel, Putin, Ecce Homo Homolka, Šialený Max, Sexmisia, odraz felliniovskej superobžerky pri kopulácii so „spisovateľom/hrabalovčinou“, odkaz na Homolkovcov v trenkách v obžersky pivnepupkatom partnerskom garde, Saudekovké vnímanie ženskej i mužskej korpulentnosti, a mnoho ďalšieho vrátane až amorálnej uvoľnenosti a doslovným provokáciám.

Zrejmým klimaxom tohto úsilia je akási detinsky úletová „pomsta za nepochopenie“ (…) ktorá je méta skutočnej únikovosti a úspešného štartu do vesmíru (hrdina alias kozmonaut P. Melnikov), ako člen ruskej vesmírnej posádky. Počin, ktorý môže triumfnúť všetky predošlé príkoria. Scenár diela je potom reťazenie humorne úspešných – či menej úspešných skečov, postrehov, odrazov absurdného a paradoxného žitia: možno sa baviť na zvratkoch, na obžerstve, na cynizme k vyšším hodnotám života, i na vlastnej rezignácii na potreby a zmysel prežitia. Nechýba fekálny humor v najtvrdšom garde, a pod skutočne cynickým plášťom.

Najväčším pozitívom filmu je napriek skečovito ponímaým postavám silná ochota ku naduženej výpovednej kreativite a autorská zručnosť s veľmi dobrým obsadením a výbornými hereckými výpoveďami. Tvorkyňa skutočne ovláda nielen režisérsku, ale aj hereckú pozíciu, i keď by uživila celý team dramaturgov a supervízorov. Pochváľme aj vcelku vynikajúcu hudobnú dramaturgiu – naprieč mnohými retro žánrami, ktoré sú vhodne pôsobiacim komunikačným zástojom dynamiky deja.

Negatívnou, ale dobre mienenou výčitkou voči tvorcom je neštandardné „zamorenie“ výpovede „okrajovými kumunikačnými javami“ s detailisticky prepracovanými fekálnymi ornamentami výpovede. Následne prítomné postavy v snímke akoby nemali žiadne konflikty, a slúžia len k skutočne odviazanej paródii, a pobaveniu poučenejšieho publika.

Projektu by azda sedelo viac tragikomické či tragické vyústenie deja – a nie totalita čistej absudnosti. Možno napokon súhlasiť aj fenomenálnou a známou českou filmovou kritičkou Mirkou Spačilovou [MF DNES – 55% za film Pomstiteľ na www.CSFD.cz], ktorá vníma tento film ako „intelektuálne-grotestkný odraz sveta interpretačných umelcov“, ktorí to majú fakt ťažšie, ako bežní realizmu a realite – zručne a chytro prispôsobení ľudia.

Tieto šťavnaté a nadužené „atribúty opovážlivosti a drzosti“ zrejme zavážili i v tom, že naše dielo bolo ocenené na významných medzinárodných festivaloch, dokonca aj v zámorí. Aj keď vôbec nie v tom najvyššom leveli ako sú Cannes, Berlín či Benátky. Ale na niekoľkých festivaloch film aj zaslúžene zabodoval: víťazstvo na festivaloch International Women Festival v New Yorku, na IFF Lusca Fantastic Film Fest, či Paris Women Festival. Sú tu aj nominácie na IFF Boden, a na IAFF Sicily.